Celý deň prebiehal ako všetky predošlé, v poriadku, nič zvláštne sa nedialo. Teda okrem toho, že každú chvíľu sa nám malo narodiť dieťatko. Niektorí známi si z nás robili žarty, že sa nám narodí 29-teho, ale my sme tieto ironické narážky viac-menej ignorovali a mysleli sme si svoje. Podľa našich výpočtov malo prísť na svet až v prvom marcovom týždni.
Večer, okolo 22. hodiny, však manželka spozorovala, že niečo nie je v poriadku. Zľakla sa a tak sme zobrali už dlho nachystané veci a tašky a zaviezol som ju do nemocnice na pohotovosť. Všetko sme sa snažili robiť tak, ako nám prikázali na kurze pre budúcich rodičov. Myslel som si, že ju len vyšetria a pošlú nás zase domov, ale asi po hodine čakania na chodbe, mi prišla manželka oznámiť, že si ju nechajú na oddelení až kým nepríde na svet naše dieťa. Tak sme sa rozlúčili a ja som išiel domov. Ťažko sa mi zaspávalo v prázdnej posteli... Na druhý deň som sa poobede vybral do nemocnice, pozrieť manželku, ako sa jej vodí. Zaujímal som sa hlavne o to, či má dostatok stravy, oblečenie, skrátka, či jej niečo nechýba. Jediné, čo jej chýbalo som bol ja, ako vyšlo z jej úst a pocitov. Ďalší večer sa niesol v duchu netrpezlivosti, samoty, očakávania a bezmocnosti.
29.02.2008 - deň D
Okolo 15-tej hodiny mi zrazu zvoní telefón. Ozve sa moja manželka a zjavne vyčerpaná mi oznamuje, že sa blíži pôrod. V rýchlosti som zobral ruksak a bežal k autu. Už po natrénovanej trase som sa maximálnou povolenou rýchlosťou blížil k pôrodnici. Keď som sa dostavil na oddelenie, o chvíľu prišla sestrička a uistila ma, že všetko je v poriadku a povedala mi, aby som počkal kým ma nezavolajú. Tak som tam ešta asi hodinu čakal. Zrazu prišla znovu sestrička a podala mi erárny odev zelenej farby s vyblednutým nápisom "otecko" a kľúčik od miestnosti na prezlečenie. Tak som sa prezliekol a ponáhľal sa na pôrodnú sálu.
Veru nebolo mi všetko jedno, keď som zbadal manželku kričiacu od bolesti, ako tam leží na posteli. Snažil som sa teda ju aspoň psychicky podporovať. Aj keď to navonok nemalo žiaden úspech, ale viem že jej to nebolo ľahostajné. V rôznych filmoch zobrazujúcich priebeh pôrodu to ukazujú tak jednoducho, lenže skutočnosť je úplne iná. Zrazu, v priebehu nejakých piatich minút odkedy doktor zavelil "tlačte", bola vonku najskôr hlavička, potom ramená a nakoniec celý malinký človiečik. Bol to nezabudnuteľný pohľad, až sa mi tlačili slzy do očí keď som oznamoval manželke, že máme naše dieťa. Avšak pre ňu to ešte úplne neskončilo, trebalo zašívať a oddychovať... Vtom ale prišlo to veľké prekvapenie, na ktoré sme celých deväť mesiacov tak netrpezlivo čakali. Pribehla sestrička a položila nám otázku, že ako sa bude naša dcéra volať? Ak by to bol chlapec, mali sme vybrané mená Samuel, Pavol a Šimon, ak dievča, tak Martina a Michaela. Tak som rozhodol, že bude Martina. Neviem prečo, ale asi preto, že abecedne je skôr ako Michaela. Aj keď neskôr som sa dozvedel, že jednej nemenovanej osobe prekáža toto meno, pretože sa podobne volá jej priateľ, ale rozhodli sme sa túto informáciu založenú na prehnanej žiarlivosti ignorovať.
Prichádzalo nám množstvo gratulácií od rodiny, známych, kamarátov, spolužiakov... V niektorých bolo vtipne poznamenané, že ušetríme na darčekoch, keďže narodeniny budeme oslavovať iba raz za štyri roky. Ale aj túto otázku sme vyriešili a to tak, že narodeniny budeme oslavovať 1. marca. Ale teoreticky bude naša Martinka navždy mladá...
