...Teda požiadavka zo strany niektorých mužov a žien, ktorí namiesto úpravy svojej povahy a nepremyslených výrokov, požadujú pochopenie od druhých?
S týmto druhom sebeckého prejavu, ktorý býva občas okorenený aj štipkou arogancie, sa ľudia stretávajú dosť často. Treba povedať, že na začiatku vzťahu sa sebeckosť a rôzne formy necitlivých výrokov objavujú naozaj len výnimočne. Každý sa chce na začiatku predstaviť v tom najlepšom svetle (to horšie sa skrýva), pretože mu o niečo ide a niečo chce. K prvým prejavom necitlivých výrokov – či k prekvapivej zmene povahy – sa niektorí odhodlajú v čase, keď sú si istí láskou svojho partnera. Až potom začnú zaznievať prvé drsné slová a za nimi ospravedlňujúce výroky typu: - „Ja som proste taký, ja už iný nebudem!“ – „Ja som to tak nemyslela – vieš, že ja to poviem, ale nemyslím to tak.“
Samozrejme že keby niekto chcel byť povahovo iný, tak jednoducho bude iný. Opakujem: - keby chcel! Ale ako viete, väčšine ľudí sa nechce. Zvykli si sami na seba a majú skôr očakávania od druhých, ako od seba. Niekomu je ľahšie ospravedlňovať svoje časté a necitlivé výroky (útoky) tým, že to tak nemyslí, akoby mal myslieť. Lenže pravda je taká, že ten človek to myslí presne tak(!) ako to hovorí – ibaže to zakryje „„akože““ vysvetlením. Prečo radšej vysvetľuje, keď stačí premyslieť si slová a povedať ich s ohľadom na to, komu ich hovorí, a čo môžu spôsobiť? Jednoducho preto, že to tak chce povedať – je to prejav jeho úrovne osobnosti, a zároveň aj prejav jeho vzťahu k partnerovi. Asi každý vie, že ak niekoho skutočne milujeme a vážime si ho, tak vôbec nemusíme vedome kontrolovať svoje slová, pretože už samotné podvedomie nám nedovolí vysloviť niečo agresívne, alebo necitlivé. Tak je to u každého, kto skutočne ľúbi. Áno, každý sa môže prerieknuť... – pri emočnom páde raz za päť rokov, ale nie päť krát do roka.
Keďže sa zaoberám sa vzťahmi, tak dosť často debatujem s mladými (a nielen s nimi...) o otázke vzájomnej tolerancie. Podľa ich reakcií viem, že v čase zamilovania si dokážu vzájomne (niekedy len jednostranne) tolerovať častokrát aj také veci, nad ktorými by ostatní iba strnulo žasli. Vytriezvenie prichádza až neskôr – v čase dohorievania nadšenia – teda v období, keď sa začne prejavovať skutočná povaha a pravda o vzťahu. Vtedy sa mení aj správanie. Potom – keď do vzťahu prídu prvé problémy – začnú zaznievať požiadavky, že každého treba brať takého, aký je. V podstate ide o požiadavku tolerovať niečo spôsobom, ktorý nazývam: - Až za hranice tolerancie a rozumu. Vtedy si môžete iba tíško povedať: „A je to tu...!“ Začalo totiž obdobie zhadzovania masiek. Ono je to v živote tak: - dlho sa nikto nemôže skrývať, pretože buď je včas odhalený, alebo ho jednoducho prestane baviť hrať sa na „niečo, na niekoho, na nejakého“. Pre ČO INÉ by sa inak mali dvaja ľudia dlhodobejšie spoznávať skôr, ako začnú vážny vzťah? (p.a. - "vážny vzťah" začína rozšírením vzťahu o intímny život - sex.)
Pri nesprávnom chápaní pravdy o rešpektovaní jedinečnosti každého človeka sa môže veľmi rýchlo stať, že aj vedľa vás bude zrazu človek, ktorý sa stal (už neskrývane...) necitlivým, ba až arogantným. Na vaše prekvapenie – on bude chcieť zmeniť vás a váš postoj k jeho povahe, či vynútiť si vašu toleranciu k jeho urážajúcim, či potupným výrokom. Ak sa vás to náhodou hlboko dotkne, tak je schopný urobiť vám celú prednášku o tom, že to myslel inak a že každý by aj tak mal prijať toho druhého takého, aký je... Nuž ale – „Aký je vlastne on?“ Ktorá jeho tvár je tá pravá? Tá zo začiatku vzťahu, alebo tá súčasná? Teraz je to už jasné...
Na záver: - „Majme sa radi takí akí sme.“ Čiže takí, akými sme boli fyzicky stvorení.
P.S.: - Dôležité je, a vždy bude, aby každý vedel ZA ČO sa má rád – a za čo ho bude mať rád/a aj druhý človek.
