V hlave mi hneď prebehla spleť myšlienok o rozdiele medzi silnými slovami a predstieranými citmi, a spomienka na reakciu jedného mládenca na inej besede, ktorý flegmaticky skonštatoval: - „Keď chceš pichať, povieš bárs čo.“ Toto vie asi každý, ale určite to nevysvetlí podstatu dôvodov, prečo mnohí po úvodnom zamilovaní odchádzajú. Obaja totiž môžu tvrdiť, že sú zamilovaní, ale kto si položí otázku: - Do čoho sú on/ona zamilovaní, keď sa poznajú tak veľmi krátko? Čo ich spája? Logicky nič, okrem...
„Normálny“ vzťah má dve úvodné fázy. Nie elektrické – hoci na začiatku to medzi dvomi krásne iskrí, ale podobnosť je až zarážajúca. Každý bežný vzťah teda začína určitou príťažlivosťou. Samozrejme ide o fyzickú príťažlivosť, ktorú niektorí pripisujú akejsi „chémii“. Môže k tomu pribudnúť aj vôňa, možno ladný pohyb, tón hlasu, alebo nádherné oči..., ale v podstate ide o pudovú – čiže sexuálnu príťažlivosť. Je to úplne prirodzené. Je to prvá – úvodná fáza vzťahu. Vtedy je každý „zamilovaný“ do tela človeka a poháňaný túžbou byť s ním, dotknúť sa ho, bozkať ho, milovať sa s ním. Lenže stále je to len láska jedného tela k druhému telu. Budú sa milovať aj bytosti, ktoré sú ukryté v tých telách?
Odpoveď dá len čas, ktorý je potrebný na vzájomné spoznanie. Spoznávaním bytostí – duší – začína druhá fáza vzťahu. Mimoriadne dôležitá k tomu, aby mohol niekto povedať: - „Milujem ťa.“ No a sme pri začiatku odpovedí na otázku, prečo mnohí utečú zo vzťahu, hoci tvrdili, že milujú... Odpovedí je naozaj viac, ale jedna je najčastejšia: – neklamali, milovali telo, a pri tele ich „láska“ aj skončila. Vlastne ani nechceli viac. Splnili svoje potreby, ukojili zvedavosť – a odišli sa predstaviť niekde inde. V tomto je svet ako jedno obrovské divadlo – každý niečo hrá, ale nakoniec sú mnohí len mizerní herci.
Prečo je to tak? Pretože im to „niekto“ dovolí. Mnohí dovolia experimentovať aj sami sebe. Pre zodpovednejších bude platiť, že na skutočné zamilovanie nestačí iba prvá fáza. Tá stačí len na naplnenie prvej podmienky vzťahu, ktorou je fyzická príťažlivosť.
Na skutočné zamilovanie je potrebné vzájomné spoznanie, ktoré si vyžaduje určitý dlhší čas. Až potom môžu (po prvom iskrení) padať slová vyznania lásky. Ale kto je ochotný čakať na získanie pocitu, že človek s ktorým „chodí“ (kamaráti sa), sa stal človekom, do ktorého sa zamiloval? Kto je ochotný narábať opatrne so svojim telom a udržať svoje pudy na uzde až do času, kým nenájde porozumenie s vhodnou bytosťou/človekom? Svet učí žiť ľudí rýchlo, nepremeškať šancu, nepremárniť mladosť..., ale v skutočnosti: - všetky tieto nabádania vedú k strate času i peňazí, k premárnenej mladosti, k strate ilúzií a k nenájdeniu skutočného ľudského šťastia.
Dospeli sme v nevedomosti tak ďaleko, že veríme v možnosť odtrhnutia druhej fázy vzťahu od prejavov lásky. Všetci začínajú prvou fázou, ale mnohí tam aj skončia. Naozaj sú ľudia realisti tak ako tvrdia, alebo sú len naivnými figúrkami v rukách mizerných hercov? Vedia rozoznať podlé hry od skutočných citov? Doprajú čas sami sebe aspoň vo chvíľach, keď ide o život?
Ach áno – skoro som zabudol... Niekoľko mladých ľudí mi hovorilo: - „Veď ešte o nič nejde, sú to len také prvé skúsenosti s láskou, nie?“ Ani neviem či sa pýtali, ale jedno bolo jasné: - Vôbec nevedeli, že už teraz ide o nesmierne veľa (niekedy doslova o všetko). Keby ľudia viac vedeli..., tak by bolo oveľa menej smútku a oveľa viac skutočnej lásky. Jednoducho – pekný svet a veselý život.
Lenže ľudia nevedia... nevedia prečo sa kedysi ľudia zasnubovali až po roku spoznania a svadba sa chystala až po dvoch rokoch. Nevedia prečo láska v súčasných manželstvách tak rýchlo vyhorí, ani prečo prichádza k "vyhoreniu manželstva". Nevedia či niekto miluje, a kto sa chce len "hrať". Nevieme toho dosť..., ale toto by sme mali vedieť.
„Milujem ťa...“ – hovoria nahlas ústa.
„Naozaj? A prečo – veď ma ani nepoznáš...“ – pomyslelo si srdce a pocítilo strach.
