Nie že by som východ Slovenska doteraz nenavštívil. Naopak.
Rannú mladosť som prežil v Tatranskej Polianke a prázdniny som leto čo leto trávil na Gemeri a Spiši u starých rodičov. Tieto končiny sme neskôr brázdili aj s mojimi vtedy školopovinnými deťmi, aby som im ukázal môj detský (k)raj. Spišský hrad, Levoča, Krásna Hôrka či Betliar. A tiež jaskynné svety Domice, Dobšinskej ľadovej jaskyne, Gombaseku či svetovo jedinečnej Ochtinskej aragonitovej jaskyne.
Tatranské túry, keď nám výstup na Kriváň trval trocha dlhšie a my sme pri zotmievaní fúkali do píšťaliek, aby sme odplašili medvede. Alebo keď sme cestou na Kôprovský štít zmokli a premrzli na kosť. Nezabudnuteľné boli aj cyklotúry v Pieninách s troma defektmi, keď som behal ako kamzík hore dole a prenášal detské bicykle, až nás tiež nás chytil dážď. V Červenom Kláštore za odmenu čakali nanuky. A už v teple ubytovne niektorých aj pivo :-).
V neposlednom rade preliezanie rebríkov v roklinách Slovenského raja, stúpačiek prielomu Hornádu či jedinečný Tomášovský výhľad. Keď sa v jednej doline po chodníku valil balvan a trafil ma do brucha. A predstava, čo sa mohlo stať, keby v rovnakej výške trafil do hlavičky niektoré z piatich detí, čo boli s nami...
Plus sme vtedy na východnom tripe pridali prehliadku Košíc s večernými fontánami či striehli (a vystriehli) erupciu Herlianskeho gejzíru.
Lenže odvtedy už ubehol nejaký rôčik. Tak sme plní očakávania v jeden augustový deň nastúpili do auta. Ako "piati tankisti a pes" (pamätníci vojnových seriálov vedia :-). Veď trip ubehne rýchlo, keďže v kraji nič nie je...
Nuž, z toho "ničoho" mám plný mobil obrázkov. Postupne ich v trinástich častiach predstavím aj vám. Bude ešte aj štrnásta časť, ale tá sa už bude prelínať s Černobyľmi.
Začneme na Dukle. Keď už sme ako tí "tankisti" :-). Kde sa pred 75 rokmi odohrávali neľútostné boje...
Vyhliadková veža.
Faktografickú časť nasledujúceho textu som čerpal z webu Vojenského historického ústavu.
Veža sa nachádza v priestore Duklianskeho priesmyku na slovensko-poľských hraniciach. Je z nej výhľad na široký priestor slovenského a poľského územia – dejiska bojov počas Karpatsko-duklianskej operácie. Bola sprístupnená verejnosti v roku 1974 pri príležitosti 30.výročia bojov o Duklu. Je vysoká 49 m a bola postavená na mieste pôvodnej drevenej vyhliadkovej veže z roku 1959 v blízkosti dočasnej pozorovateľne veliteľa 1.čs. armádneho zboru.
Interiér veže vhodne dopĺňajú umelecké diela akad. sochárov A. Račka, J. Koreňa a J. Kulicha. Exteriéru dominuje Lipová ratolesť – symbol slovanskej vzájomnosti od akad. sochára F. Patočku.
Po zaparkovaní ako prvé ale zbadáme zvláštne súsošie a húfnicu.
Čoskoro okolo nás šplhá po ceste vojenský náklaďák. Kráčame za ním aj my, o chvíľu sa nám naskytne pohľad na majestátnu vežu.
Prichádzame k vchodu do expozície. Chvíľku organizujeme striedanie tankistov pri psovi, ktorý dnu nemôže (a ani nejaví záujem. Nervózny je iba z trhania svorky). Všimneme si lipovú ratolesť a báseň na tabuli a časť "svorky" sa presúva do interiéru.
Nasádzame si "másečky" a vstupujeme dnu. Prízemie je zaplnené symbolmi bojov v Dukelskom priesmyku. Prehliadnite si ich spolu s nami.
Presúvame sa výťahom na vrch veže. Odkrýva sa nám široký výhľad na okolie. Môžeme porovnať s pohľadom spred 75-tich rokov.
Ešte sa striedame pri psisku, prehliadku absolvuje druhá časť svorky.
Po krátkom občerstvení sa presúvame k dominante národnej kultúrnej pamiatky - Pamätníku čs. armádneho zboru.
Dukla. Pamätník a pamätný cintorín.
Pamätník čs. armádneho zboru postavený v roku 1949 podľa architektonického návrhu Ing. arch. J. Grusa. Pamätník s obradnou sieňou je vysoký 28 metrov. Pri príležitosti 70. výročia Karpatsko-duklianskej operácie umiestnili v areáli umeleckú kópiu pôvodnej sochy čs. vojaka. Jej pôvodnú podobu stvárnil sochár J. A. Vítek.
Na kolonáde vedúcej k pamätníku sú umiestnené bronzové tabule, na ktorých sú vygravírované mená 1256 padlých vojakov – príslušníkov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Súčasťou pamätníka je pamätný cintorín, kde je pochovaných 565 príslušníkov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, ktorí zahynuli počas Karpatsko-duklianskej operácie.
Po obvode cintorína sú umiestnené busty hrdinov Dukly. V roku 1961 bol pamätník vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Prehliadku začíname pri pamätníku, ktorý si obzeráme zo všetkých strán.
Prechádzame pamätným cintorínom. Vedie tu Aleja hrdinov s množstvom pomníkov.
Prichádzame ku krížu. V pozadí v polkruhu vidíme busty hrdinov Dukly.
Busty majú nielen generáli a maršáli, ale aj radoví vojaci.
Pomaly opúšťame areál. Pri východe nás ešte upútajú tabule s vygravírovanými menami padlých vojakov.
A už mimo areálu je na mieste, kde zahynul pri výbuchu míny generál Jaroslav Vedral - Sázavský pomník symbolizujúci puknuté srdce.
Nasadáme do auta a pokračujeme v dnešnej trase. Zastavujeme v dedinke Hunkovce. Najprv si prezeráme drevený kostolík. O tom ale v inom článku, bude kostolíkov viac. Končíme na parkovisku pred zvláštnym cintorínom.
Vojnový cintorín nemeckých vojakov v Hunkovciach.
Vstupná budova je z dreva. Plot okolo cintorína je pokrytý drevenými šindľami. Je postavený z miestnej bridlice.
Vojnový cintorín nemeckých vojakov v Hunkovciach pochádza z čias druhej svetovej vojny.
Na základe medzivládnej československo-nemeckej zmluvy z roku 1992 ho nemecká súkromná humanitárna organizácia Ľudový zväz starostlivosti o nemecké vojnové hroby v roku 1994 znovu vybudovala. Roku 1995 bol vysvätený. Odpočíva tu takmer 3 100 nemeckých vojakov, ktorí zahynuli počas Karpatsko-duklianskej operácie.
Na hroboch sú umiestnené kríže s menami, údajmi a vojenskými hodnosťami.
Pre cintorín je príznačný centrálny kríž, ktorý stojí v mulde naplnenej vodou a zásobovanej z prameňa nachádzajúceho sa nad cintorínom. Odtiaľ steká voda žliabkom pozdĺž hlavného chodníka do jazierka pri vchode na cintorín a potom ďalej do odtoku.
V hornej časti cintorína sa nachádzajú tabule s menami padlých, ako aj Kniha pochovaných. A tiaž "tabuľa zmierenia".
Opúšťame tento zvláštny cintorín. A končíme aj dnešný deň tripu.
Ale ešte nie boje v tejto oblasti.
Nabudúce:
Navštívime Pamätník sovietskej armády vo Svidníku. Pozrieme si exponáty vojenskej techniky v exteriéroch múzea. A na záver sa prevezieme Údolím smrti, kde sú roztrúsené legendárne tanky T 34-85.
