No a na záver sa prevezieme Údolím smrti. Ako minule, faktografickú časť textu čerpám najmä z webu Vojenského historického ústavu.
Dnes ale budeme pri pamätníku čerpať aj zo vtedy.sk. Odporúčam ju navštíviť, sú tam dobové správy a fotografie zo stavby pamätníka a tvorby reliéfov jeho pylónu.
Ešte taká kuriozitka. V čase, keď dokončujem tento materiál, prvá časť privítala jubilejného 1000-ho návštevníka. Dúfam, že ste boli spokojní.
Ale poďme k dnešnému výletu.
Naša posádka "piatich tankistov a psa" už zaparkovala vo Svidníku. A poberá sa k prvému cieľu.
Pamätník sovietskej armády.
Hneď na začiatku nás upúta prvá tabuľa. Ťažko čitateľná, zub času sa na nej už výrazne podpísal. A trocha akoby symbolizoval kontroverznosť tohoto pamätníka
PADLÝM HRDINOM SOVIETSKEJ ARMÁDY
V BOJI ZA SLOBODU ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY
Zanedbaná tabuľa akoby symbolizovala kontroverznosť témy Oslobodenia. Ešte nedávno bolo všetko jasné, čiernobiele. Učili sme sa, kto boli naši a kto tí druhí. Dobrí a zlí. Listovali sme reprezentačné publikácie akademika Viliama Plevzu "Trvalé hodnoty" a budovali socialistickú vlasť. A rok so zbraňou v ruke ju budovali aj chránili. Tak sme prisahali.
Nie som historik, doba od skončenia vojny je príliš komplikovaná. A ja ju tu nechcem hodnotiť, ani mi to neprináleží. Len isté hodnoty sú asi naozaj trvalé. Za ktoré položilo svoje životy aj tých 9000 sovietskych vojakov. Možno aj Arménov (ak hovorím historickú hlúposť, ospravedlňujem sa). Nie, tí vojaci nechceli zomrieť.
Prečo spomínam práve Arménov? V roku 1982 sme boli na výmennej študentskej brigáde v Jerevane. Boli sme fascinovaní, ako všetci podrobne poznali históriu svojej vlasti a boli na ňu patrične hrdí. Mali tam jedného "typického" Arména. Modrooký blonďák, typický Árijec. Všetci ostatní boli tmaví, čiernookí, čiernovlasí. Poturčenci.
A od toho sa odvíjal aj ich vzťah k Rusom. Nenávideli ich a zároveň vedeli, že im musia byť vďační. Nenávideli, lebo ich zviazali do zväzku, ktorý im vzal slobodu. Ale vedeli, že bez Rusov by už Arméni možno vôbec neboli. Možno toto nie je presná historická analýza. Iba osobná skúsenosť z rozhovorov s obyčajnými arménskymi študentami. Snáď ste tú paralelu pochopili.
Než ukončím túto "odbočku" (moji čitatelia už sú zvyknutí), ešte jedna poznámka o teórii relativity. Po návrate z Arménska (a ZSSR ako takého) som chcel kričať z plného hrdla: SLOBODA! Ale to je iná téma. Keď mi dôjdu námety, možno sa k nej vrátim.
Teraz ale kráčame k Pamätníku sovietskej armády. Čo o ňom hovorí Vojenský historický ústav?
Pamätník bol postavený v roku 1954 na základe projektu Ing. arch. K. Lodra, V. Šedivého a J. Krumprechta. Autormi sochárskych prác sú akademickí sochári: O. Kozák, J. Hana, F. Gibala. Pred pamätníkom je umiestnená bronzová socha sovietskeho vojaka. Jej autormi sú J. Bartoš a J. Hana. V komplexe pamätníka je vojnový cintorín, ktorý tvoria štyri masové hroby. V hroboch je pochovaných vyše 9 000 sovietskych vojakov, ktorí zahynuli na území východného Slovenska v rokoch 1944 – 1945. V roku 1961bol pamätník vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Bližšie sa pristavíme pri 37 m vysokom pylóne pamätníka, ktorý bol sanovaný v auguste 2017.
Zo všetkých štyroch strán je pylón ozdobený reliéfmi, ktoré predstavujú oslavy, stretnutie s partizánmi a vítanie sovietskych vojakov našimi ľuďmi. Pokochajte sa spolu s nami.
Príchod do vstupnej časti Svidníckeho pamätníku zdobia dva podobné reliéfy. Ľavý predstavuje útok sovietskych vojakov a pravý reliéf partizánsku hliadku v Slovenskom národnom povstaní. Autormi reliéfov sú akademickí sochári Jaroslav Bartoš, Ján Hána a Oskar Kozák. Na oboch stranách pri reliéfoch sú húfnice.
Okrem reliéfov sú výraznými dominantami areálu pamätníka dve biele súsošia.
Blížime sa k záveru prehliadky. Dvojjazyčná tabuľa (aj v azbuke) s ťažko čitateľným posolstvom:
NA PRIAMY ROZKAZ HLAVNÉHO VELITEĽSTVA
OBRÁTILI SA HLAVNE SOVIETSKYCH DIEL
KU KARPATSKÝM HREBEŇOM, ABY
NAJKRATŠOU, I KEĎ NAJOBTIAŽNEJŠOU CESTOU
PRINIESLI BOJOVNÍKOM
SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO POVSTANIA POMOC
Kríž v pozadí bol do areálu znova inštalovaný v roku 2004.
Ešte zvečním symbolické hrobky padlých príslušníkov sovietskej pechoty, tankistov, delostrelcov a letcov.
Keď odchádzame okolo zelenej lúky, nebyť malej ceduľky, ani nevieme, že a jedná o spoločný hrob.
Presúvame sa smerom k múzeu.
Park bojovej techniky.
Na neveľkom priestore sa nachádza jeho vonkajšia expozícia, kde je sústredených 14 exponátov ťažkej bojovej techniky, ktorá bola používaná v čase Karpatsko-duklianskej operácie a v rámci československej armády aj po vojne.
Dominantou parku je vojenské lietadlo.
Fajnšmekrov vojenskej techniky zaujme niekoľko tankov na čele s legendárnou T tridsaťštvorkou. Tých si ešte "užijeme" v Údolí smrti, kde si o ňom povieme trocha viac.
Upútala nás aj Kaťuša.
Ďalšie exponáty sú najmä delá a húfnice.
No a ostal ešte nepriateľ. Už sme ho videli v expozícii Vyhliadkovej veže na Dukle.
Opúšťame túto zaujímavú expozíciu. Blíži sa čas obeda, treba nájsť nejaký motorest či reštauráciu. A potom sa už vydáme na záver vojenskej časti tripu.
Medzi obcami Kapišová, Kružľová a Nižná Písaná je v teréne rozmiestnená tanková technika znázorňujúca tankovú rotu v útoku. Symbolizuje ju 8 tankov T-34/85. Návštevníkom pripomínajú tankové boje, ktoré sa v tomto priestore odohrali od 25. do 27. októbra 1944
(Ten nápis trocha pripomína Hollywood. A má aj svoj certifikát. Len tá vyhliadková veža je tiež vo "frontrovom" stave).
Ale pri tomto nápise sme putovanie Údolím smrti zakončili.
Začali sme ho na rázcestí. Kde je snáď najznámejšií symbol tohoto údolia. Súboj sovietskeho T 34/85 s nemeckým rivalom. Pozrieme si ho z viacerých strán.
Odchádzame z rázcestia. Čoskoro na lúke vpravo od cesty vidíme prvé dva tanky. A tiež pomník krasnoarmejca. Ľudia mu stále chodia zapaľovať kahance.
Vo Vápeníku cesta končí, tu zrejme dávajú líšky dobrú noc :-). Otáčame a sledujeme vľavo od cesty výrazný nápis na spôsob Holywoodu. Za chvíľu zabočujeme doľava a zastavujeme za na provizórnom parkovisku, kde sú už dve autá. Pred nami je protitankový zátaras a lúka obsadená tankami,
Sme ako ryby vo vode. Predsa tankisti a pes :-).
Pomaly stúpame kopcom ku nápisu a obzeráme si impozantnú techniku. Niektoré stroje celkom zblízka, iné sú obďaleč. Veď poďte s nami...
Tento je v "zníženej kvalite". Bol príliš ďaleko, tak som použil zoom.
Na vrchu kopca je ten nápis a certifikát. Ale tie sme už predstavili v úvode.
Nasledujúci tank sme zasa objavili cestou z kopca. Trocha sa nám skrýval. Na rozdiel od ostatných dostal aj betónový podstavec.
Na druhej strane cesty je ešte jeden na podstavci.
Sľúbil som, že o legendárnej T 34 si ešte bližšie povieme. Nastal práve ten čas.Zdroj je informačná tabuľa pri jednom z tankov.
Vývoj tanku T-34 začal v Sovietskom zväze v 30-tých rokoch 20. storočia. Tank mal veľmi pokrokovú konštrukciu a do výroby bol zaradený v roku 1940. V prvých rokoch vojny boli produkované vozidlá vyzbrojené kalibrom 76,2 mm označované ako T-34/76. Vozidlo malo silný pancier sklonený pod uhlom, čo mu zaisťovalo vynikajúcu ochranu pred strelami protivníkových protitankových zbraní. Od roku 1943 sa do výroby dostal variant s výkonnejším 85 mm kanónom, označovaný ako T-34/85. Tank vyrábalo niekoľko zbrojoviek n území Sovietskeho zväzu. Licenčne sa vyrábal aj v Poľsku a Československu.
A pre milovníkov techniky sú tu aj technické detaily:
Váha tanku: 32 ton. Kanón po modernizácii: 85 mm. 2 guľomety 7,6 mm.
Maximálna rýchlosť: 50 km/h. Posádka: 4 - 5 mužov (pes len výnimočne :-)
Nielen technikou je človek živý. Niekoho zaujímajú pozičné stratégie.
Týmto zobrazením naša vojenská časť východoslovenského tripu končí.
Hypotéza, že tu nič nie je, zatiaľ dostáva "na frak". Ale ako vravia bratia Česi, "není všem dnům konec"...
Nabudúce (ale nečakajte o 2 dni. Prinajlepšom týždeň...):
Po namáhavých bojoch úplne zmeníme tému.
Pôjdeme do drevených kostolíkov.
Publikácia vydavateľstva DAJAMA z edície Kultúrne krásy Slovenska "Drevené kostoly" ich v okolí Svidníka uvádza 14, ďalších 8 pri Bardejove. To nie je v našich silách všetko stihnúť.
Na trase od Dukly po Svidník vám ich predstavíme päť (neskôr pridáme ešte 3 bardejovské). Vyšný a Nižný Komárnik, Hunkovce (pamätáte, nemecký cintorín), Ladomírovú a Svidník. Ten posledný už v rámci skanzenu.
Skanzen dostane ale následne vlastný článok.
Zdá sa, že expremiérova hypotéza stále zlyháva...
