Tento kraj je na drevené kostoly mimoriadne štedrý. Informácie o jednotlivých kostoloch budem čerpať najmä z knihy autorov Miloša Dudáša, Ivana Gojdiča a Margity Šukajovej: Drevené kostoly z edície Kultúrne krásy Slovenska (Vydavateľstvo Dajama, 1. vydanie 2007).
Autori tu predstavujú 45 kostolov Slovenska, z toho takmer dve tretiny sú v kraji, kde nič nie je. Väčšina z nich spadá pod Gréckokatolícku cirkev. Zo štrnástich „svidníckych“ sme navštívili päť. Postupne Vám ich predstavím. Celé územie v 16. storočí, kedy vznikla väčšina sídiel, patrilo pod makovické panstvo.
Trasu začíname na severe, od Dukelského priesmyku. Poslednou obcou na území Slovenska pred prechodom na poľskú stranu Karpát je Vyšný Komárnik. Tu naša prehliadka začína.
Vyšný Komárnik. Chrám sv. Kozmu a Damiána.
Auto parkujeme pred obchodom s potravinami. Cerkev stojí uprostred hája na miernej vyvýšenine. Obec je od nej nezvyklo vzdialená. Vysvetľuje sa to tým, že chrám stojí stále na mieste pôvodnej sakrálnej stavby, obytná zástavba sa časom presunula do výhodnejšej polohy. Vyberáme sa ku kostolu úzkou cestičkou.
Súčasný chrám nahradil pôvodnú drevenú cerkev v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Táto zrubová cerkev je prvou stavbou, na ktorej sa prejavili nové vývojové trendy. Prejavuje sa to najmä veľkými oknami s polkruhovitými záklenkami, ktoré sa dovtedy na drevených stavbách nevyskytovali a výrazným vysunutím krovovej konštrukcie nad obvodový plášť objektu.
Pretože je všade okolo zeleň, nepodarilo sa mi chrám zvečniť v celkovom pohľade. Nuž, pozrite si aspoň fragmenty.
Interiér sme nevideli, tak si len popíšeme ikonostas. Je kombináciou tradičnej, k baroku sa blížiacej výzdoby s prevládajúcou bledomodrou farbou a ikon vychádzajúcich najmä z architektúry veľkých ruských pravoslávnych chrámov 18. a 19. storočia.
So slovom IKONOSTAS sa budeme stretávať častejšie, pár ich aj uvidíme. Nuž si stručne povedzme, o čo ide.
Ikonostas (gr. eikón – obraz a stásis – pozícia, umiestnenie) je stena s ikonami, ktorá v cerkvi (gréckokatolíckom resp. pravoslávnom chráme) delí časť pre veriacich od svätyne (presbytéria alebo sanktuária) – časti pre kňaza. Ikonostas symbolizuje nebo, miesto prebývania Boha.
Ikonostas je architektonickým a zároveň ideovým predelom medzi loďou a svätyňou chrámu. Oddeľuje od seba priestor prístupný veriacim od priestoru svätyne, kde dochádza k „zázraku eucharistie“. Jeho výzdoba má z tohto dôvodu veľmi honosný a slávnostný charakter. Jeho významovosť sa premieta aj do spracovania architektonických častí a ich polychrómie (zlátenia a striebrenia).
Ešte viac sa dočítate vo wikipédii.
Nuž, chrám sme si popozerali zo všetkých strán. Ešte posledné foto veže a presúvame sa ďalej.
Nižný Komárnik. Chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky.
Malými serpentínkami sa dostávame celkom pod kostol. Pôsobí majestátnejšie ako ten vo Vyšnom Komárniku. Je aj fotogenickejší. Obzeráme si ho zo všetkých strán.
Pôvodná cerkev je z 18. storočia, súčasný chrám ju nahradil v tridsiatych rokoch 20. storočia. Je to ojedinelá stavba postavená podľa projektu veľkého znalca ľudovej architektúry východných Karpát V.Sičynského. Zrubové cerkve tohto typu sa vyskytujú iba vo východných častiach karpatského oblúka. Charakteristickým znakom je kupolové zastrešenie a pyramidálny stanový krov.
Ďalší výrazný znak sú mimoriadne veľké okenné otvory s atypicky skosenými z hornými rohmi, vďaka sa dosiahlo oveľa lepšie osvetlenie interiéru.
Aj tento chrám je zavretý. Ale po cestičke prichádza staršia pani s vnučkou. „Vy ste tí Angličania?“ Ostávame prekvapení. Odkiaľ vie, že mladí sú z Londýna? Nezvyčajná otázka sa ale čoskoro vysvetlí. Volali jej na kontakt, uvedený na dverách chrámu, nejakí cudzinci. Niet po nich ani chýru, ani slychu. Ale radi ich nahradíme, aby pani nemerala cestu zbytočne. Odomkla nám a vchádzame dovnútra.
Nuž, pozrite si s nami prvý ikonostas na našej púti a jeho centrálnu časť.
Zaujímavý je ornamentálny pletenec s centrálne situovaným výjavom Kalvárie. Nad ním je pás prorokov, nezvykle osadený až na spodné trámy zrubu zaklenutia lode.
V interiéri robím ešte ďalšie zábery. Prvý ma zaujal obrazom medzi dvoma vlajkami. Presne taký visel u nás v spálni nad rodičovskou posteľou. Tretí záber dokladuje presvetlenie chrámu cez netypické okná. Prispejeme na obnovu chrámu a vychádzam von.
Využijeme prítomnosť dvoch sprievodkýň a pozrieme ešte do zvonice. Má štvorcový pôdorys a je krytá kombinovanou stanovou a kupolovou strechou, podobnej tej chrámovej.
Vďaka výhodnej polohe nad obcou bola cerkev počas bojov v Duklianskom priesmyku poškodená minimálne. Obec vyhorela celá.
Hunkovce. Chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky.
V Hunkovciach sme už boli. Na nemeckom cintoríne. Ale ešte predtým sme navštívili kostol. Vchádzame zaujímavou bráničkou priamo na cintorín. Kostol stojí uprostred neho.
Stavba z konca 18. storočia zaujme pozoruhodne vysokými cibuľovými vežami. Cerkev je predstaviteľom drevených sakrálnych objektov byzantského obradu, ktoré medzi dvoma svetovými vojnami stratili svoju funkciu. Aj v Hunkovciach postavili v tridsiatych rokoch 20. storočia novú murovanú cerekv, poniže cesty priamo oproti starej. Tá zostala na pôvodnom mieste opustená a bez vnútorného zariadenia, takže ani návšteva interiéru by zrejme nemala význam. V súčasnosti v nej múzeum sezónne organizuje expozície sakrálneho umenia.
Ešte posledný záber a putujeme k ďalšej etape našej cesty.
Ladomirová. Chrám sv. Michala Archanjela.
Aj do tohto areálu vchádzame originálnou drevenou bráničkou.
Kostol v Ladomirovej bol postavený v roku 1742. Je to doložené vyrytým datovaním Anno Domini 1742 Die 17 Mai na vstupnom portáli. Architektúrou a vnútorným vybavením patrí k najreprezentatívnejším chrámom východného obradu na Slovensku. Má stupňovité ihlanovité strechy so šindľovou krytinou. Vo vrchole majú typické barokové vežičky s cibuľkami a kovanými dekoratívnymi krížmi.
Spolu so sprievodkyňou a nasadenými rúškami vchádzame do chrámu.
Vnútorné zariadenie je zväčša barokové a pochádza z 18. storočia. Tu vidíme druhý ikonostas na našej púti. Jeho umelecky hodnotná architektúra je polychrómovaná, zlátená a bohato vyreazávaná. Časť ikon na ikonostase bola zničená počas bojov druhej svetovej vojny.
Vo svätyni sa nachádza aj ikona Ochrana Bohorodičky.
DOPLNENIE 24.9.2020 NA ZÁKLADE PODNETU Z DISKUSIE
Snímka ikony, obsahujúcej 13 apoštolov.
Zdroj: Viera Dvořáková: Svetové kultúrne dedičstvo UNESCO (edícia Kultúrne krásy Slovenska, zostavil Daniel Kollár, vydavateľstvo DAJAMA Bratislava, 1. vydanie 2009)
Areál chrámu okrem sakrálnej stavby tvorí aj čiastočne zachovaný cintorín s drevenými a kovovými krížmi a samostatne stojaca mladšia zvonica so stĺpikovo – rámovou konštrukciou. Jej tri zvony pravidelne vyzváňajú poťahovaním lán.
Chrám stále plní pôvodnú kultovú funkciu a pravidelne sa v ňom konajú liturgické obrady.
Nás čaká posledná zastávka. Svidník a jeho skanzen. Ten dostane svoj vlastný priestor, dnes sa zastavíme tematicky iba v kostole.
Múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku.
Chrám sv. Paraskevy z Novej Polianky.
Tento trojpriestorový chrám lemkovského typu z jedľového dreva stál v Novej Polianke. Má tri cibuľky a kovový kríž. Pred druhou svetovou vojnou veriaci postavili nový murovaný chrám. Opustená drevená cerkev, poznačená vojnovými udalosťami, si vyžiadala rekonštrukciu a záchranu.
V roku 1961 zrubovú stavbu rozobrali a previezli do skanzenu. Pre nedostatok financií ale až v roku 1986 postavili podľa presných nákresov už len jej vernú kópiu. V skanzene vytvára pôsobivý krajinársky celok. Príležitostne sa tu stále konajú bohoslužby.
Tento kostol sme si nechali až na záver prehliadky skanzenu. Čo sa ukázalo ako dobré riešenie. Bolo už tesne pred zatváracou hodinou a za nami už išla pani, zamykajúca jednotlivé objekty. Zistili sme, že kostol je zavretý. Pani nám vysvetlila, že z bezpečnostných dôvodov. Zahniezdili sa tam totiž osy.
Na našu prosbu nám ale na chvíľu vchod otvorila, aby sme mohli aspoň nazrieť do interiéru a pozrieť aspoň takto z diaľky tretí ikonostas z polovice 18. storočia. Do cerkvi ho preniesli zo staršieho dreveného chrámu.
Celkom na záver si ešte pozeráme samostatnú drevenú zvonicu s dvoma zvonmi.
Tu naša dnešná púť za drevenými kostolíkmi končí.
V skanzene ale ešte ostávame. Je tu okrem kostola a zvonice veru čo pozerať. Hoci tu (ako aj v celom kraji) vlastne nič nie je...
Nabudúce:
Na skanzeny mám slabosť. A v tom svidníckom, okrem starých stavieb, pripomínajúcich mi prázdniny u starých rodičov na Spiši či Gemeri, aj technické pamiatky. Starí rodičia v Studenci bývali v starom mlyne. A samozrejme, prefesný záujem o školy zašlých čias...
