Sme už všetci? Má každý suseda? Je tu niekto po infarkte? Nie? (Čiže všetci pred...)
Po týchto základných sprievodcovských otázkach sa teda môžeme vybrať. Každý zoberie dva kýbliky piesku a ideme predbránim a Dolnou bránou do hradu. Opatrne, sme prakticky v stredoveku, na stavbe sa pracuje.
Ešte než budeme pokračovať, pozrite si pozorne pôdorys hradu. Ja som to pri návšteve urobil až na konci a preto dnes nebudú všetky objekty podrobne popísané. Nechcelo sa mi absolvovať prehliadku znova.
Jadro hradu a stručná história.
Naša exkurzia nie je o histórii. Preto naozaj len základné fakty, záujemcovia si podrobné informácie nájdu na webe.
Začneme jednou z legiend, ktorá hovorí o výbere vhodného miesta na stavbu určenú na ochranu pred tatárskymi vpádmi.
Hrad a čerti.
Hrad vraj začali stavať na vrchu Kaštielik, kde sa však stretávali strigy s čertami. Čo cez deň ľudia vybudovali, ráno bolo preč. Čerti totiž prenášali kamene na susedný kopec, pretože im prekážali v divokom tanci. Stavebníci, aby si ušetrili zbytočnú prácu, postavili radšej hrad tam, kde im čerti preniesli kamene. Vďaka tomuto sporu dostal hrad názov Sporov, časom sa jeho názov premenil na Zborov.
Než si povieme viac, posunieme sa v prehliadke ďalej. V centre pôvodne gotického hradu bolo trojuholníkové nádvorie, je tu Horný palác, hneď vedľa je vysoká veža donžon. Sú tu náznaky dnes ťažko identifikovateľných budov. Toto hradné jadro obtáča hradba prvého predhradia, chráneného delovými baštami.
Späť k stručnej histórii.
Zborov vybudovali pravdepodobne začiatkom 14. storočia na pokyn kráľa ako pohraničný hrad pri ceste z Bardejova cez karpatské priesmyky do Poľska. Hrad postupne vlastnili rody Zudarovcov, Rozgoniovcov, Tarczáyovcov až sa dostal do vlastníctva Gašpara Serédyho. Serédyovci hrad dobudovali do konečnej podoby a jeho obranu posilnili výstavbou delových bášt. K synovcovi pôvodného nadobúdateľa panstva sa viaže najznámejšia hradná povesť. K nej ale keď dokončíme históriu.
Hrad po smrti Gašpara II. Serédyho získal Ondrej Balass, ktorý ho v roku 1601 predal Žigmundovi Rákoczimu. V ďalších rokoch sa hrad ocitol vo víre protihabsburských povstaní, ktoré vyvrcholili Thökölyho vzburou. Tá bola cisárskymi vojskami potlačená a v roku 1964* generál Schultz dobyl Zborov a dal ho vyhodiť do vzduchu. Odvtedy hrad pustne.
* to by bol generál Schultz riadne dlhoveký :-). Opravujem na základe upozornenia v diskusii. Správny rok je 1684, teda aspoň dúfam...
Pamätám, ako raz v regionálnych novinách vyšiel inzerát na pol strany, kde sa isté vydavateľstvo ospravedlňovalo zákazníkom, že v kalendári uviedli Veľkú noc o týždeň skôr. A tučným písmom uviedli veci akože na správnu mieru. BUM, a v oprave bola Veľká noc o týždeň neskôr...
Pôjdeme teraz do jadra hradu. Dookola sa nachádzajú okrúhle bašty - Tmavá, Kuchynská, torzo Východnej, bašta Nebojsa a Kováčska.
Puknuté srdce.
Gašpar II. Serédy so borov obľúbil. No hrad sa zapáčil aj Žigmundovi Rákoczimu, ktorý ho chcel od neho kúpiť. Zborovský šľachtic si však chcel hrad udržať a tak sa rozhodol veľkého magnáta diplomatickým spôsobom od kúpy odradiť. S predajom naoko súhlasil pod podmienkou, že si vypýtal na tú dobu obrovskú sumu peňazí, ktoré navyše musia byť vyplatené dukátmi razenými v tom istom roku.
Lenže Žigmund tie peniaze jedného dňa naozaj v tučnom mechu priniesol. Serédy dané slovo chlapsky dodržal, ale jeho srdce tú stratu nevydržalo a puklo od žiaľu.
Dodnes pri ceste z Dlhej Lúky k odbočke do Bardejovských kúpeľov stojí renesančný pamätník, ktorý označuje miesto, kde 3. marca 1566 zborovský hradný pán Gašpar II. Serédy skonal na náhlu srdcovú príhodu. Podľa tabule pomník dala v roku 1590 renovovať jeho dcéra Zuzana a jej manžel, tarnovské knieža Ján z Ostrogu.
Novo (staro)stavba.
Doteraz sme ten čulý pracovný ruch veľmi neregistrovali. Ale už vidíme - najprv nenápadné signály...
... ale potom už nastupuje všade samé lešenie.
Možno vám príde čudné, že nevidíte robotníkov, hoci spomínam čulý pracovný ruch. Boli tu a makali o stošesť. Len ja som fotografoval tak, abu som ich nemal v zábere. Predsa len, ochrana osobných údajov. S niektorými sme na odchode aj debatovali, boli príjemní a ochotní odpovedať na naše otázky. Projekt čoskoro končí, ale vyslovili nádej, že sa ho podarí predĺžiť. Neradi by nechali prácu nedokončenú a sami sme videli, že roboty je ako na kostole. Ba ešte viac, ako na hrade...
Bolo vidieť, že nejde len o prácu a korunky v kraji s vysokou nezamestnanosťou, obzvlášť cigánskeho etnika, ale že k hradu už majú vzťah.
My ale opúšťame centrálnu časť a prechádzame cez krátky kamenný "tunel" nižšie.
Druhé predhradie.
Naskytajú sa nám pekné pohľady.
Už sme dole. Je tu aj kvetinová výzdoba. Keď pozrieme nahor, vidíme hrad z juhozápadu.
Keď porovnám rovnakú fotografiu z roku 2007 z knižky z edície Dajama (uvádzam v zdrojoch), spojovací múr na nej je "zubatý", dnes krásne vyrovnaný. Tiež bašta s lešením je zmenená.
Vežičky hore sú ako nové, po kriakoch a vysokej burine, ktoré sa v hornej časti rozrástli, ani stopy.
Prechádzame spodným oblúkom nádvoria okolo hospodárskych budov.
V jednom okne sú dokonca kvety :-).
Pokračujeme vyšlapaným chodníkom, dá sa vojsť do galérie či pivničky so sedením. Dnes nečapovali, ale dobre by padlo.
Prehliadka pomaly končí.
Už nás čaká odchod. Rozhodneme sa nevrátiť nádvorím, ale vyjsť z hradu a obísť ho popri múre v hornej časti. Robotníci nás upozorňujú, že je to ťažko priechodné ale nakoniec nenamietajú. Lúčime sa a želáme im, aby projekt úspešne pokračoval.
Priatelia, sme na konci prehliadky. Nakoniec sme predsa len našli ten správny hrad.
Pozývam vás na ďalšiu prehliadku, aj keď termín ani pri najlepšej vôli netuším.
Zdroje:
publikácia Hrady - najkrajšie zrúcaniny z edície Kultúrne krásy Slovenska, vydavateľstvo Dajama Bratislava, 2007
Nabudúce navštívime Bardejov a Bardejovské kúpele.
