Zopakujem pár viet k nadpisu z prvej časti. Černobyľ je pre mňa symbol katastrofy. Niečoho, čo nenávratne zaniká. Pričom nemám na mysli priamy akt explózie. Ale to, čo prišlo plíživo v ďaľších rokoch.
Obrázky Pripjate s kolotočom či opustenými ulicami a rozpadajúcimi sa panelákmi.
Fascinuje ma urbex, tie naše "slovenské Černobyle". Ktoré ani nepotrebovali žiadnu explóziu. Len sa znenazdajky stali opustené a pomaličky chátrajú...
Pioniersky tábor Zbyňov.
To bolo jeho pôvodné určenie. Výstavba začala v roku 1969, najprv hlavná budova (v roku 1973 prebehla rekonštrukcia, pribudla kuchyňa s jedálňou). K táboru patrilo 8 zrubových chatiek a 2 väčšie, tzv. "alpínky". Posledná pribudla murovaná budova, v ktorej istý čas býval správca.
Neskôr areál dostal širší záber. Využívali ho študenti VŠDS (dnešná Žilinská univerzita) na terénne cvičenia, konali sa tu pracovné porady ŽSR, firemné a spoločenské akcie, školy v prírode či lyžiarske výcviky.
"Umieráčik" areálu zazvonil v roku 2005, kedy vlastník - ŽSR vypovedal nájomcovi zmluvu a štát, najlepší hospodár, vzal veci do vlastných rúk...
Podrobnejšie o tom písala v roku 2006 regionálna tlač.
Z čias, keď to tu ešte žilo, je aj táto momentka.
(zdroj: http://gavala.sk/podsnami/2006/archiv.htm)
Nuž, pred pár týždňami sme šli obhliadnuť "miesto činu", ako vyzerá dnes. Prehliadku rozdelíme na dve časti.
Hlavná budova.
Značka "Zákaz vjazdu" už zmizla. Inak by sme sa museli rozhodnúť pre výhovorku. Či sme ubytovaní hostia alebo zásobovanie...
Hneď za zákrutou sa nám naskytá pohľad na hlavnú budovu. Teda jej ruinu, ktorá na nás vyčítavo hľadí svojimi slepými "oknoočami". Viem sa vžiť do jej pocitov, len na rozdiel od mojich sa tieto oči operácie asi nedočkajú.
"Zívajú" na nás otvorené sklady polámaných kachličiek, črepín a všakovakého bordelu.
A zároveň galérie grafiti umenia.
(Tie nás, ako to pri takýchto objektoch býva, bude sprevádzať na každom kroku).
Smutný bubon práčky, zaťažený rozbitými tehlami (aby ho náhodou neodfúklo) spomína na zlaté časy, keď ho zamestnávali posteľné obliečky či detské uteráčiky...
Vchádzame dnu spodným vchodom. Komentár k videnému je zbytočný. Zvlášť keď tú spúšť vidíte dvojmo.
Vyšli sme na poschodie.
Táto sála bola svedkom detských rozhovorov pri obede o zážitkoch z tábora. Ale pamätá aj mnohé páry, ktoré si tu povedali svoje "áno". V dobrom i zlom, v zdraví aj chorobe.
Prechádzame do ubytovacej časti. Máme na výber, sezóna ešte nezačala, izby sú všetky voľné.
Na konci chodby sa nám naskytne panoramatický výhľad na krásnu prírodu.
Podobnosť so zrakovou pyramídou v Súľove čisto náhodná.
(Akurát ak ste tu v Súľove nestihli, máte smolu, uz je rozobratá. Tá Zbyňovská vydrží ešte dlho).
Okolo sprchovacích kútov s posledným dielom grafiti umelca (autoportrét?) vychádzame z budovy.
Obzeráme si ju z hornej strany.
Neznámy grafiťák nás varuje, že ak nás tu nájde, bude zábava (!!!).
Čierne vrecia neobsahujú odpad, ako by sa, zdalo. Z toho otvoreného na nás vykúkajú akési obrusy a posteľné obliečky. Vyprané a vyžehlené.
Poberáme sa vyššie, smerom k "alpinkám" a zrubovým chatkám. Ešte posledné obzretie sa za hlavnou budovou (trocha z odstupu) a už nás upúta prvá "alpinka".
Ale jej prehliadku spolu s chatkami si dáme až v treťom dieli.
A keď už sa motáme okolo Rajeckých Teplíc, zájdeme aj na druhú stranu a pozrieme si niekoľkokràt vyhorený kaštieľ v Kuneráde. Tomu sa na rozdiel od Zbyňova snáď črtá lepšia budúcnosť.
