Pripjate s kolotočom či opustenými ulicami a rozpadajúcimi sa panelákmi.
Fascinuje ma urbex, tie naše "slovenské Černobyle". Ktoré ani nepotrebovali žiadnu explóziu. Len sa znenazdajky stali opustené a pomaličky chátrajú...
Tretiu časť sme končili v Kunerade. Na obhliadke ťažko skúšaného zámku. Kde sa dlho zdalo, že ho čaká nezvratný osud mnohých slovenských Černobylov. Aj keď bola tam zmienka z regionálnej tlače, ktorá dávala nádej, že resuscitácia je ešte možná.
V marci sa v tlači objavili ďalšie informácie.
Moja posledná výprava do Kuneradu bola v decembri minulého roka. Na základe nových informácií som sa tam vybral po polroku znova. Nuž, ak máte záujem, poďte sa tam pozrieť so mnou.
Hneď po príchode na dohľad zámku ma vítajú dvaja "pracanti". Žltý a červený.
Obchádzam zámok, pokiaľ sa to dá. Je tu naukladaný materiál a na druhej strane budovy sú ďalšie stroje.
Okolo celého zámku sa už nedá prejsť. Teda dalo by sa poza oplotenie, ale zasa by som nič nevidel. Vraciam sa teda na príjazdovú cestu. Vzadu za strojmi vidím postavené lešenie, ku ktorému sa ale tiež nedá prísť bez toho, aby som sa neplietol pod nohu robotníkom. Skúsim to teda zo schodov, ktoré prichádzajú k zámku z lúky (videli ste ich v minulej časti).
Vraciam sa na cestu hľadať prístup ku schodom. Prechádzam okolo pamätníka SNP. Vidím, že aj tam panuje čulý pracovný ruch. Čítal som, že aj ten chcú noví majitelia zámku opraviť. Odbočím na cestičku k pamätníku a chvíľu zotrvám v rozhovore s dvoma robotníkmi.
No a teraz nastáva malá "detektívka". V hustom poraste tráv, buriny, kvetov a kriačia hľadať, kde začínajú stratené schody...
Chvíľu to trvalo, ale úspech sa dostavil. Schody si pamätáte z minulej časti. Snáď sa rekonštrukcie dočkajú aj ony. Obzvlášť smutne pôsobí "vstupná brána" so slepým reflektorom. Pre slepé reflektory a lampy mám v poslednom čase obzvlášť pochopenie.
Na konci schodov vidno ponad oplotenie nové lešenie. Panuje tam čulý pracovný ruch, akurát pristáva na dlhom ramene plošina z troma chlapmi. V každom prípade je to optimistickejší pohľad ako pred polrokom.
Tu by mohla naša prehliadka končiť.
Teda tá prvá, veselšia "antičernobyľská" časť aj končí. Ale pri opatrnom schádzaní rozbitými schodmi (mám problém odhadnúť výšku schodu aj pri štandardných schodoch) ma pri pohľade vpravo zaujme silueta domu. Teda vlastne jeho strechy, vykukujúcej z mohutnej zelene. Takto nejako sa museli cítiť Janko s Marienkou, keď naďabili na perníkovú chalúpku.
Tie stavby v "podzámčí" sú celkom tri. Ich sa zrejme obnovenie zašlej krásy netýka. Aj keď, ktovie...
Obhliadku najbližšieho domu som urobil minule. Keď už som tu, nazriem aj do tých zvyšných dvoch. Schádzam z lúky a pokračujem smerom dolu po ceste, Vpravo hneď pri ceste je dlhá, zrejme administratívna budova. Začnem tu, "perníkovú chalúpku" si nechám ako bonbónik.
V ľavej časti dominujú tri drevené brány a jedna červená plechová. Nápis informuje, že tu sídlila "ÚDERKA". Je tu aj montážna jama a sklad bizarných prapodivností...
V hornej časti budovy boli kancelárie. Dvere sú dokorán.
Kancelárie ma upútajú, ako je to na týchto miestach zvykom, výtvarnými počinmi. Aj keď tu dosť jednotvárnymi portrétmi. V jednej miestnosti sa vraciam do detstva. Klasická valčeková maľovka!
Ale je tu ešte niečo. V takýchto miestnostiach zvyknú byť črepy, plastové fľaše a iné pamiatky po nevítaných návštevách. Tu je ale upratané, vyzametané. Pôsobí to priam desivo...
Prehliadka končí. Nazrieme ešte na povalu...
... a do pivnice. Tu si musím posvietiť mobilom.
Nič šokujúce či nezvyčajné. Snáď len k nápisom nad schodišťom.
Maťo, K.G.B, Lujan či Ivana tu nechali svoje autogramy. Ivana si hrdo napísala k menu aj titul URBEX. Neviem, či ho získala v Skalici "lege artis". Na slušnej škole by jej vysvetlili, ze urbexáci pozorujú, fotografujú, filmujú, ale nikdy nezasahujú do stavu objektu.
No, ostala nám ešte "perníková chalúpka" schovaná v húštine.
Ale tu si necháme do piateho dielu. Stojí za to.
