Dnes sa presunieme na Kysuce. Často pracovne "pendlujem" do Česka, aj keď v tejto koronovej dobe som musel cesty značne obmedziť, navyše som bol dlhodobo PN.
Častejšie chodievam smerom na Čadcu a Svrčinovec, keď sa však chcem vyhnúť kolónam, občas sa vyberiem cez Bytču a Makov. A práve tam ma vždy upúta veľký ružový dom v zákrute, zjavne už dávno opustený. Teraz, v aktuálnom urbexovom období, som sa rozhodol trocha ho preskúmať.
Ešte než sa ku mne pripojíte, nesmieme zabudnúť na nových "účastníkov zájezdu". Nie, nejdem rátať šálky a podšálky :-), len vysvetlíme, prečo je ružový dom "Černobyľ".
Černobyľ je pre mňa symbol katastrofy. Niečoho, čo nenávratne zaniká. Pričom nemám na mysli priamy akt explózie. Ale to, čo prišlo plíživo v ďalších rokoch. Pripjate s kolotočom či opustenými ulicami a rozpadajúcimi sa panelákmi.
Fascinuje ma urbex, tie naše "slovenské Černobyle". Ktoré ani nepotrebovali žiadnu explóziu. Len sa znenazdajky stali opustené a pomaličky chátrajú...
Dom sa naozaj nedá prehliadnuť. Takto sa nám zjaví pri ceste z českej strany.
Kúsok za tabuľou odparkujem auto a po krajnici prichádzam k domu, riskujúc, že ma zmetie kamión. Prvoradý cieľ je samozrejme dostať sa dovnútra.
Zo strany od cesty je v pravej časti domu bývalý vchod. Je ale zatarasený drevenými latkami. Tesár dieru nenechal...
Nič, zabočím po chodníčku okolo závory a obzerám dom z "ľavoboku". Sú tam dve garáže/sklady, ale tam je kovová roleta. Za výklenkom ale svitne nádej. Sú tam dvere s dvoma schránkami. Jedna patrí spoločnosti LESTA - Trojačka, s.r.o. (z výpisu OR SR zisťujem, že sa venuje poľnohospodárstvu a lesníctvu). Horná schránka patrí Poľovníckemu spolku Kysučné Makov. Zjavne ani jedna firma tu v súčasnosti nesídli.
Na dverách je ale poctivý zámok plus nálepka, upozorňujúca, že objekt je strážený alarmom. Tomu sa dá veriť aj nemusí, urbexári často riskujú (aj keď ja som zatiaľ v takejto situácii nebol). Tie úvahy sú ale zbytočné, pretože dvere sú zamknuté.
Obchádzam dom zo zadnej strany. Svitla nová nádej, sú tam ďalšie dvere.
Sklamanie ale aj po druhý raz. Dvere majú "žihľavového strážcu", ale hlavne tiež zámok na dva západy. A okná sú vysoko. Zrejme budem musieť pribaliť do URBEX výbavy aj príručný rebrík :-). S rizikom, že si pokecám s SBSkármi...
Ostáva posledná časť, "pravobok". Tam ale dvere nie sú. Tak aspoň nazriem dnu cez okno. Chvíľu si pripadám ako na východe. Nič tam nie je...
(vy v tom okne asi uvidíte miesto ničoho odraz kamióna. Také sa ma snažili na ceste "sundat" :-)
Kedysi sme s deckami chodievali cez jarné prázdniny na chatu na Oraviciach. Nie do toho nového parku, "varili" sme sa v horúcej vode starého odkrytého bazéna spravidla po lyžovačke (buď bežky alebo Spálená či Janovky). Lyže sme odkladali v takej drevenej kôlni za chatou. A na dverách niekto pred nami vyryl do dreva nápis "Všetko je sklamané". Tento v našej rodine zľudovel. A presne vystihoval moje pocity...
Ešte som sa porozhliadol po okolí. Vidno, že dom patrí lesákom. O zeleň sa starajú. "Dorast" je chránený pred zničením pletivom.
Nič, vyhladlo mi. Kúsok ďalej v obci zastavujem pred reštauráciou, na ktorú upozorňoval pútač. Som zvedavý, ako varia.
Súbežne so mnou prichádzajú českí motorkári. Lenže na dverách sú dva nápisy. Optimistický a hneď vedľa pesimistický. S tou kuchárkou a čašníčkou to asi nebude také horúce...
Už nejde o môj hlad. Obávam sa, či nevzniká nový Černobyľ...
Keby som chcel byť sarkastický, spýtal by som sa, do odvolania koho? Matoviča, Kollára, Gröhlinga? Či celej vlády? Dnes je všetko sklamané už po druhýkrát.
Nie, takto nemôže expedícia skončiť. Spomínam si, že som kúsok od reštaurácie videl malú drevenicu. Vyzerala ako po troch pivách a piatich borovičkách. No čo, za pokus nič nedám. Vraciam sa naspäť a za chvíľu je ako na dlani. Sme v Makove, tak ju nazvem
"MAKOVNÍKOVÁ CHALÚPKA"
Nuž, poďme si ju popozerať.
EXTERIÉR
V čelnom rohu je podkrovie odkryté. Je tam kadečo, dokonca aj posteľ. V núdzi a pod strechou, pre náhodného čundráka dobré :-)
V jednej piesni Paľo Hammel spieva, že naňho hľadia "slepé okná". Konečne mám predstavu, ako asi vyzerajú. Aj keď toto má možno len odtrhnutú sietnicu a vidí rozmazane a vlnkovito. Ako mu moje ľavé okno (ups. chcel som povedať oko) rozumie.
Otvorené dvere nás pozývajú na návštevu. Už ako mnohokrát v iných Černobyľoch "ráčim vstúpiť". Viete, že v každom Černobyle ma zaujímajú "energetické srdcia". Má to širšie súvislosti, mňa fascinuje proces elektrifikácie ako taký. Stavanie stožiarov po horách aj dolinách, ťahanie "drátov"...
Tu je "srdce" aj s niekoľkými poistkami hneď v malej predsienke. Ako aj tie ostatné, resuscitácia už by bola zbytočná.
Hneď vľavo je zrejme kuchyňa s linkou, stolíkom, skriňou a skrinkou pod oknom s pootvorenými šuflíkmi.
Chodbou prechádzam ďalej (registrujem skromnú kvetinovú výzdobu), opäť vľavo je izba. Na stenách pár obrazov, vyvrátená posteľ a v strede izby v podlahe "pasca". Trocha nepozornosti a mohol som si prehliadať aj podzemie :-)
Úplne na konci chodby je čosi ako kôlňa, ústiaca vylomenými drevenými "šteblíkmi" až do záhrady. Tu sú krámy všetkého druhu. A nulovej ceny (ak pominieme, že pôvodní obyvatelia by tu možno našli niečo s citovými väzbami).
A propos, pôvodní obyvatelia. Rozmýšľam o posledných, čo tu bývali. Predmety "doličné" v chodbe niečo naznačujú. Varilo sa tu aj chladilo. V čižmách sa možno kosilo alebo brala úroda. Možno chodilo do hory na huby.
Bývalo tu malé dieťa a možno športovec tínedžer. A po večeroch sa pozerala telka...
Opúšťam chalúpku. Trocha napravila dojem z dnešnej expedície. Ale je len otázka času, kedy chalúpka "ľahne". Ešte pár pív a borovičiek...
Ešte než opustím Makov, zabočím podľa smerovníka do bočnej uličky. Je tu prírodný exponát, 100-ročný brest. Na informačnej tabuli nachádzam ďalšie turistické inšpirácie.
To ale niekedy nabudúce, už nemám čas. Všimnem si ale nenápadný dom na druhej strane cesty, čiastočne ho zakrýva strom.
Bonus 1. (Ne)nápadný Černobyľ.
Nie vždy sú Černobyle ruiny. Niekedy ten proces len začína. Poznávacie znamenie môžu byť chýbajúce záclony... Nie, dnu som neskúšal ísť. Dom je predsa len na obývanej ulici, nechcel som byť za vlamača. Upútala ma "kadibudka" za domom. Dom vyzerá celkom moderne, predpokladám, že búdka je len muzeálny artefakt z minulých čias.
Už v Žiline, pred Metrom. Idem natankovať a voľačo kúpiť. Zrak mi padol na auto na vedľajšom parkovisku.
Bonus 2. (Ne)pojazdný Černobyľ.
Uvedomil som si, že Černobyle nemusia byť len budovy a stavby. Môžu byť aj na kolesách. Aj keď tento vlastne už nie.
Priatelia, dnešná expedícia skončila. Júl sa nám preklopil do druhej polovičky, čohvíľa načne tretiu tretinu. Dnes namiesto "nabudúce uvidíte" načrtneme edičný plán do konca júla. Matroš už je, len treba spracovať. Dátumy sú orientačné, ak všetko dobre pôjde.
Nasledujúce tri blogy budú "hoteliérske". Jeden hotel je na prvý pohľad Černobyľ černobyľovatý. Do toho druhého by ste to z odstupu nepovedali. Zblízka je to ale ešte hádam aj smutnejšie...
Paradox je, že do oboch si ešte môžete na internete rezervovať pobyty. Poradím, ako na to v samotných blogoch.
23.7. - Slovenské Černobyle X. Hotel Thermal Belušské slatiny.
"Přes spáleniště, přes krvavé řeky...". Teda krv našťastie netiekla. Zato v čase mojej návštevy začala búrka a poriadny zlievak...
29.7. - Slovenské Černobyle XI. Hotel Hájnice Horný Vadičov. Exteriér a chatky.
Najväčší nepriateľ boli ovädá. Tu už krv tiekla. Bolo teplé popoludnie, mali raj.
Tento hotel, niekedy aj ako horský hotel Tini, by ste ma Černobyľ netipovali. V rámci exteriéru ma upútalo aj krásne detské ihrisko. Zjavne chátra. Možno ho miestni využívajú, neviem. V čase mojej návštevy tam nebola ani detská nôžka...
31.7. - Slovenské Černobyle XII. Hotel Hájnice Horný Vadičov. Interiér.
Keby som mal charakterizovať čo najstručnejšie, tak "všade samé črepiny". Tieto ale šťastie neprinášajú.
No, navnadení ste. Teším sa na stretnutie.
