Fascinuje ma urbex, tie naše "slovenské Černobyle". Ktoré ani nepotrebovali žiadnu explóziu. Len sa znenazdajky stali opustené a pomaličky chátrajú...
(verní čitatelia už vedia túto formulku naspamäť :-)
Dnes sa s Kuneradom rozlúčime. Ak ste s nami minule absolvovali prehliadku pracovnej aktivity na zámku a pamätníku viete, že sme pri návrate po zvetraných schodoch (kde už zeleň vyhráva súboj s pôvodnými kameňmi a betónom) zbadali v mohutnej zeleni červenú strechu. Zdala sa nám ako z perníka, pravda už značne po záruke...
Tie stavby sú v „podzámčí“ tri. V trojke sme nakukli do opusteného domu, v štvorke sme podrobne prehliadli dlhú administratívnu budovu. Ktorú zrejme navštívil depresívny portrétista a čata zametačov.
No a keď sme sa postavili medzi obe stavby, máme pred sebou priečelie „perníkovej chalúpky".
Poďme pozrieť bližšie.
Z tejto prednej časti je iba vchod do akejsi oblúkovej miestnosti. Mohol to byť sklad, pivnica, prípadne aj spoločenská miestnosť kde mohol byť bar aj krb. Fantázii sa medze nekladú.
Nuž, ako Janko a Marienka, chcem sa dostať do chalúpky. Lenže mňa žiadna ježibaba nevíta. Tak sa rozhliadam, z ktorej strany chalúpku obídem. Porast je vysoký a vďaka neustávajúcemu miernemu dažďu aj premočený. Janko a Marienka však v tráve zanechali nenápadné stopy.
Naskytá sa mi pohľad na bočnú fasádu chalúpky, chránenú prehrdzaveným zábradlím.
Zisťujem, že tadiaľto do chalúpky tiež nevojdem. Bráni tomu prepadnutý strop.
Svetielko by Janko s Marienkou z lesa nezbadali. Energetické srdce chalúpky už dotĺklo.
Ani s hygienou by tu Janko a Marienka nepochodili. Ako gastroprevádzka by ježibaba cez hygienickú kontrolu so svojou chalúpkou neprešla.
No nič, "tudy cesta nevede".
Ale nevzdávam to. Sú tu ešte schody na najvyššie poschodie. Nie nepodobné tým ku zámku. No a na nich voľne popadané "perníčky".
Zľava si obzerám strechu s manzardou. Snáď si ju obzriem aj zvnútra. Skôr než vojdem vchodom do podkrovia, pozriem ešte chalúpku z pravej strany. Tadiaľ sa dnu nedostanem.
Poobzeral som chalúpku zo všetkých strán, načim vstúpiť.
UPS!!!
Tak na túto pôdu svojich 250 libier nepustím. Až taký adrenalista nie som. Hlavne keď vidím v zadnej časti otvor po prepadnutom strope. No čo už, perníková chalúpka zvnútra mi nebola dopriata. Ani pohľad z manzardy. Ale aj obhliadka zvonka bola zaujímavá.
Návrat do Kuneradu bol spontánny, nestihol som sa na to ani patrične obliecť a vystrojiť. Môj odev a tiež obuv dostali zabrať :-).
Vo veľkonočnom blogu z prašných ciest som písal: "tie tenisky boli čierne". Teraz môžem parafrázovať. "Tie topánky boli suché". Snáď to "rozchodia" a nestihne ich osud Černobyľov.
Nejaký turista či turistka tu svoj "Černobyľ" zanechal. Asi odskackal(a) na jednej nohe.
Cestou z Kuneradu som mal ešte jednu zastávku. Tiež v kaštieli. Tam bude adrenalínu trocha viac.
Nabudúce uvidíte:
Bude to tak trocha Blair Witch. Budeme blúdiť v spleti chodieb a schodíšť...
... možno stretneme aj ducha. A na konci sa dozvieme, že aj tak...
