Fascinuje ma urbex, tie naše "slovenské Černobyle". Ktoré ani nepotrebovali žiadnu explóziu. Len sa znenazdajky stali opustené a pomaličky chátrajú...
(verní čitatelia už sú otrávení. Chápem, ale nič s tým nenarobím :-)
Kunerad sme v minulom dieli našich Černobyľov opustili. Cestou do Žiliny leží ale ďalší vďačný objekt urbexárov. Na hanbu sveta, mnou zatiaľ neprebádaný. Bývalá psychiatrická liečebňa v Bytčici.
Nuž, keď už som premočil kostolné háby a topánky, tu už nemôžem nič pokaziť. Informácie o objekte si ľahko nájdete na internete. Nie každému sa ale chce, tak aspoň stručne.
Budem citovať Žilinský Večerník z 21.2.2019, čiže pomerne čerstvé správy. Mestské zastupiteľstvo vtedy uvažovalo o odkúpení kaštieľa a jeho rekonštrukciu na domov dôchodcov. Návrh ale zrejme pre náročné finančné krytie neprešiel a objekt chátra naďalej. V spomínanom článku bola aj stručná história, uvádzam ju v skrátenej forme.
Pôvodne som chcel dať odkaz, ale nedal sa po kopírovaní otvoriť, hodilo ma to vždy na hlavnú stránku novín. Zdroj som uviedol, citujem v úvodzovkách, snáď nebudem za plagiátora...
HISTÓRIA
"Kaštieľ v Bytčici má vyše dvestoročnú históriu. V jeho priestoroch kedysi pôsobil významný český lekár Ivan Hálek. Blokový renesančný kaštieľ v Bytčici, situovaný do prírodne krajinárskeho parku, bol barokovo prestavaný a nadstavený v polovici 18. storočia.
Kaštieľ je čiastočne podpivničený, prvé nadzemné podlažie je zaklenuté renesančnými klenbami, pričom barokové úpravy sú najviac viditeľné na druhom poschodí.
Od roku 1963 je kaštieľ zapísaný ako národná kultúrna pamiatka. Jeho hodnota spočíva nielen v historickom urbanizme a slohovej viacvrstevnatosti, ale aj v spojení s významnými osobnosťami, ktoré v kaštieli žili a pracovali. Kaštieľ na začiatku 20. storočia vlastnil husľový virtuóz Ján Kubelík a v období medzi svetovými vojnami tu pôsobil lekár Ivan Hálek. Práve vďaka jeho zásluhe otvorili v kaštieli druhú detskú nemocnicu na Slovensku, v ktorej ako lekár a primár pôsobil v rokoch 1921 až 1939. O 14 rokov neskôr bola do kaštieľa presťahovaná psychiatrická liečebňa zo Žiliny. Keďže sa do pamiatky neinvestovalo, budova chátrala. V roku 1985 bola psychiatria premiestnená do novších budov postavených v parku. V roku 2009 predala žilinská nemocnica celý areál aj s kaštieľom súkromnému investorovi. "
Investorovi plán na prestavbu na penzión s chovom koní nevyšiel. Aj po 11 rokoch sa tu nič neudialo.
Nuž ak máte čas a chuť, poďte so mnou na prehliadku. Trocha adrenalínovú, trocha depresívnu.
Auto odstavujem pred poštou a hneď oproti mne je brána so značkou „Zákaz vjazdu“. Je zavretá, rozmýšľam, kadiaľ sa dostanem do areálu. Ivan Donoval vo svojom videu šiel cez nejakú medzeru v betónovom plote. Zrejme budem musieť obchádzať celý objekt.
Ale riešenie sa objavuje skôr, ako som čakal...
NÁDVORIE
Za bránou je biela budova vrátnice. Nakuknem cez rozbité okno. Upútajú ma roztvorené noviny.
Pomaly sa poberám ku kaštieľu. Ešte si obzriem vrátnicu z druhej strany. Na cestičke zbadám dve veci, ktoré ma zaujmú.
Dosť bizarná vtáčia búdka s kŕmidlom (možno dielo pacientov) a nenápadný jedálenský stôl. O neho ani tak nejde, ako o modrý školský zošit formátu A4. Zabudol ho tu nedávny návštevník, alebo tu je už desaťročia a vydržal nástrahy počasia? Prekonávam zvedavosť, ak zvýši čas, venujem mu pozornosť na záver exkurzie.
O minútku už stojím pred majestátnou budovou kaštieľa. Hlavný vchod je ale uzavretý reťazou. „Tudy cesta nevede“.
Po ľavej ruke je nízka prístavba. Tam zbadám otvorené dvere. Ráčim vstúpiť...
PREHLIADKA ZAČÍNA
Najprv pozriem do prístavby. Prázdna rozľahlá miestnosť, možno jedáleň, možno telocvičňa. Tu nie je veľmi čo skúmať. Vpravo od dverí vedie dlhá spojovacia chodba. Snáď sa ňou dostanem do hlavnej budovy kaštieľa...
Ocitám sa v hlavnej budove.
Tu naša prehliadka bude pokračovať trocha netradične. Nepôjdeme chronologicky, ako je to vo videách a väčšine blogov. Hlavnú budovu kaštieľa vám predstavím "tematicky".
Lebo ja som tam chodil ako Alenka v říši divů. Trocha bez ladu a skladu. Chodil a fotografoval, miestami som si pripadala ako v horore "Blair Witch".
Túlal som sa v spleti schodíšť a chodieb, nazeral do opustených miestností s črepmi a plastovými fľašami po návštevníkoch (či obyvateľoch?), tiež do vykachličkovaných smutných kúpeľní, chvíľami sa mi zdalo, že som tu už bol, keď som našiel východ do parku (ale nechal si ho na neskôr, keď dokončím prehliadku interiéru) následne som sa k nemu za Všehomíra nevedel dostať, potom som začul hlasy a netušil som, či tu nie sú kamery a SBS po mne nejde, prípadne či som nevyrušil "domácich"... (fuuu, to bola veta. Ale vystihuje atmosféru s moje pocity).
Takže hovoriť budem pomenej, bude to hlavne o vizuáloch.
SCHODIŠTIA
Rovné aj oblúkové, so zábradlím aj bez, s nápismi a odkazmi... A na záver drevené šteblíky do podkrovia,
CHODBY
Dlhé a ponuré, s odbočkami do smutných miestností, omietka nieže opadáva, často má priam lepru...
UMENIE
Ako v každej opustenej lokalite, nechýba ani tu. V kaštieľnej galérii zachovám ticho. Vychutnávajte...
MIESTNOSTI
Z chodieb vchádzame do izieb. Tu trávili pacienti väčšinu svojho času. Zväčsa ako by ich jedna mater mala... (myslím izby, nie pacientov)
V celej budove som našiel len jedny tapacírované dvere. Za nimi bola "miestnosť" o rozmeroch cca 0,5 x 1 m... Tak dve osoby na stojáka.
NAJVYŠŠIE POSCHODIE
Zaslúži si samostatnú sekciu. Zo záhadných dôvodov sú tu steny rozobraté a ostali len drevené piliere...
VŠADE SAMÉ KACHLIČKY...
Ako v každej nemocnici, aj tu sa kládol dôraz na hygienu. Naša prehliadka pomaly končí, zišlo by sa opláchnuť. Žiaľ, v kaštieli je už všetko mŕtve. Aj kúpeľne, aj vane. Akurát jeden umelec ukázal, že aj na kachličky sa dá maľovať.
HLAVNÁ HALA
Moja okružná jazda končí vo vstupnej hale. Je tu energetické srdce budovy (masáž už nepomôže, neskôr v parku objavím aj "externé", ale rovnako bezvládne. Ale to už predbieham).
Stojím pred dverami, ktoré sú zvonka zabezpečené reťazou.
BALKÓN A TERASA
Nevrátim sa ale do prístavby, kadiaľ som vošiel.
Vybehnem na poschodie. Tam je jednak balkón, trocha čerstvého vzduchu nezaškodí. Ale aj východ z terasy na druhej strane. Po tejto depresívnej hodinke dobre padne prechádzka po parku. Mali by tam byť aj nové pavilóny, kde sa v roku 1985 presťahovala psychiatria. Kaštieľ už umieral. Bez "transfúzie" nemal šancu prežiť...
Konečne v záhrade.
Prechádzku po nej a prehliadku ďalších pavilónov ale dokončíme v Černobyle VII. Aj tak tento kapacitne dvojnásobne prekročil tie minulé. Ak všetko dobre pôjde, možno sedmička buchne ešte do polnoci.
Čo vravíte?
Aha, ten zošit. Nie, nezabudol som. Však sa cez nádvorie musím dostať k autu.
Zošit bude buď zlatý kliniec, alebo trpké sklamanie. Dočkáme času...
