
Zo svetiel a ruchu veľkomiest, zláka ťa slnko, vzduch a prach lesných ciest.
(aj keď akéhože ruchu veľkomiest v týchto koronačasoch...)
Všade vôkol stopy jari (však je pravda odveká, že aj stopy človeka), a aj zopár nemých tvárí.


(nejde o to porozhadzované drevo. Ani o ten kopček vľavo, z ktorého je "odhryznuté". Fascinuje ma ten stožiar. Stovky stožiarov, postavených pred desaťročiami aj v tých strmých a neprístupných kopcoch. A stovky a tisíce kilometrov "drátov", naťahaných medzi tými stožiarmi. Aj vďaka ním môžem písať a vy čítať tento blog. Elektrifikácia je pre mňa ôsmim divom sveta).



No dobre, ovečky neponúkli práve tváre...
Rozsutec, Rozsutec, ty vysoká skala, povedz mi má milá, s kým si bola spala.
Spala som, spala som, pod stromom kvitnúcim, nado mnou obláčky so slnkom horúcim.

(A od Rozsutca sa ťahá, sťa neforemná bábovka začínajúcej cukrárky, miestami posypaná sladučkou belobou, zástup jeho malofatranských bratov)

Vidím to len ja, či aj niekto iný? Aj stromy majú svoje cintoríny.
A svoju pliagu. Koruna - kmeňo - koreňo vírus? Alebo má v tom prsty "korona tvorstva"?



(našťastie, sem tam sa nájde aj lesný dorast).

Cieľ.
Cieľom bola cesta. Ale aj tak si niekam došiel, odkiaľ pôjdeš späť. Sadneš si na lúku, kde už posedáva zopár spolupútnikov. Niektorí s rúškom, niektorí bez rúška, niektorí - ako ty - s rúškom na "pol žrde". Ktoré si nasadíš, keď stretávaš spolupútnika. On urobí rovnako. Taký nový pozdrav na prašnej ceste, podobne ako keď si v dávnych časoch na mestskom bulvári gentleman na pozdrav sňal klobúk...
Sedíš a pozeráš. Pod tebou sa rozprestiera lúka. Lyžiarsky svah, na ktorom pred rokmi džavotali deti pod dohľadom inštruktorov. A bývali v chate, ktorú vidíš celkom dole. Stvárali tam svoje peststvá, pastovali kľučky....

Chata. Chata chátra. Nie je sama. Mnohé objekty, ktoré žili svoj pestrý život, zasiahol ich vlastný smrteľný vírus už pred rokmi. Možno po tejto dobe budú opustené ďalšie.
Pred troma týždňami ťa cesta viedla z druhej strany. To ešte nikto neriešil, koľko okresov brázdiš. Chata chátra. Ešte to tak nevidno, okná nie sú porozbíjané, ale ten opustený smútok z nej priam sála...


Chátrajúcu chatu bičuje zimná víchrica. V ten deň sa vystriedali behom hodiny dve ročné obdobia. Pučiacu jar s nezvyklou silou zahnala zima. Už chýba len Maruška, hľadajúca na svahu jahody...


Ale vráťme sa zo spomienok na našu vyschnutú prašnú cestu.
K večeru nakláňa sa deň, neprekročíš svoj vlastný tieň.

Chôdzou už celkom znavený, útechu ducha nájdeš na kmeni.

Spod tône mohutných stromov, prišiel čas vrátiť sa domov.

