Ani tri divé svine s generálom nesúvisia.
Tento článok je o dvoch tipoch na nenáročné vychádzky v okolí kúpeľov Lúčky. Práve v tejto súvislosti (ako "vedľajší účinok") sa vynorila slovná hračka z titulky.
Článok voľne "predväzuje" blogu o samotných kúpeľoch. Ale dostal prednosť kvôli jednému veľmi smutnému výročiu.
Dnes sú to presne 3 roky, čo vyhasli rukou zákerného vraha dva mladé životy.
Česť ich pamiatke.
* * *
Malá "politická odbočka".
Nepíšem politické blogy, na to sú tu iní odborníci. Jediná výnimka (zatiaľ) bola v decembri minulého roka v prípade Borisových vlekov a otváranie školy, ktorú navštevujú Igorove dcéry (na celý jeden deň). Papalášizmus v priamom prenose.
Totižto keď som medzi priateľmi zdieľal fotografie z Lúčanského vodopádu, viacerých táto súvislosť medzi politikou (panským huncútstvom) a prírodou napadla.
A v tom kontexte mi príde doslova strašné, koľko ľudí podporuje iniciatívu "#all for Milan" (tí priatelia to nie sú, poňali to ironicky). Hlavne v súvislosti s pôvodnou myšlienkou "#all for..."
Je smutné, čo sa stalo pánovi Lučanskému. Tiež je tu "druhá miska váh", na ktorej sú jeho zásluhy v boji proti mafii (pravda, tej bez "našich ľudí").
Ale dávať do rovnice človeka, ktorý bol s najväčšou pravdepodobnosťou súčasťou súkolia korupčnej mašinérie a na život si siahol sám, s brutálne zavraždeným novinárom a jeho snúbenicou práve pre odkrývanie tejto mašinérie je absurdné.
Prezumpcia neviny?
Ako kedy sa komu hodí.
Ale v poriadku, nesúďme skôr ako súdy. Ale ani "nevelebme", kým nevieme, kto za koho kopal.
Čo myslím, že u Janka (a s ním aj Martinky) je nespochybniteľné.
Preto neporovnávajme neporovnateľné.
Aj keď ide len o odznaky.
Koniec "politickej odbočky".
* * *
Nuž, vraciame sa do Lúčok.
A ideme sa venovať nášmu odznaku.
Naša hlavná trasa dnes bude na Lúčanský vodopád.
Zaslúži si pozornosť nás všetkých.
Let's #all go to the waterfall!
Ale ešte skôr navštívime tie tri divoké svinky, ktoré zostali trocha v úzadí. Ktoré si svorne nažívajú v obore poblíž kúpeľov.
Diviačia obora.
Z penziónu vychádzame na zasneženú hlavnú cestu. Premávka je skoro nulová. Za chvíľu nás smerovník posiela vpravo. Vidíme v snehu valentínske srdiečko lásky. V neďalekej búde lesák nakladá niečo do prívesu za tereňákom. Na zákrute nás upútala zubom času poznačená pamätná tabuľa vojnovým obetiam.
Za zákrutou cesta naberá zaujímavý ráz. Vpravo mohutný ihličnatý les, vľavo "naháče" (možno náplavové dreviny) a niečo aj pre slamožrútov (pravda, ak by taký živočíšny druh existoval :-).
Medzitým nás predbieha tereňák s prívesom.
Za chvíľu sme pri ohrade, kde ošarpaná drevená tabuľka hlási VSTUP ZAKÁZANÝ (bez nej by som sa naisto trepal k diviakom ...). V ohrade práve lesák vylieva diviakom pomyje z prívesu. Stihli sme práve diviačí obed. Študujeme informačnú tabuľu o obore a živote diviakov.
Obora funguje od roku 1997, má rozlohu pol hektára. Slúži najmä na výcvik poľovných psov, aby sa naučili pracovať s diviačou zverou v revíri.
Pokiaľ kanec a dve svinky hlasno mľaskajú, krátko sa rozprávame s lesákom. Kŕmi ich raz denne, prevažne zvyškami z kúpeľnej kuchyne. V dnešnej porcii som zazrel opečené kolieska salámy, aké som mal na raňajky. Prasiatka kanibali?
Obe svinky čakajú mladé. Že zvyknú mať okolo 7 mladých, ktoré sú následne rozdeľované do iných obôr. Občas aj tá "naša" prijme novú krv.
Pomaly sa vraciame. Po pravej strane vidíme rozsiahlu lúku s mladými stromkami, chránenými pred ohlodaním. Lúku križujú bežkárske stopy, pod lesom je kŕmitko pre vysokú zver. Meandre bystrinky po chvíli cesty celkom zamŕzajú.
Dnešná prechádzka končí. Aj múdry FIT náramok potvrdzuje, že nebola náročná.
Let's #all go to the waterffall"
Deň po návšteve bigamickej diviačej rodinky v dvojitom očakávaní sme sa vybrali pozrieť najväčšiu atrakciu v okolí. Smerovník píše, že tam budeme "cobydup" (teda on to oznamuje v číslach).
Vydávame sa opačným smerom ako včera. Za plotom vidíme čierneho chlpáča, podobného našej beštyji :-). Tvári sa priateľsky, vrtí chvostíkom. Pokračujeme peknou stromovou alejou. Cestu lemujú panely včelárskeho naúčného chodníka, po pravej strane vidíme aj včelín. Vľavo nás zaujme do útrob lesa vnorený komín, musím si ho lepšie poobzerať, keď pôjdeme do Kalamenov (Kalamen?).
Vpravo je akoby v riedkom lese žltý kostol, pred ktorým stojí "snehový miništrant".
Ale už sa sústredíme na bystrinu, ktorá už naberá na sile. Kaskády sú predzvesťou vodopádu.
K vodopádu o chvíľu schádzame zamrznutým schodiskom, je to "o držku" (mačky nás nenapadlo vziať. Do Kalamenov ale pôjdu s nami).
Dúfam, že vodopád bude stáť za to.
Vodopád za to stál :-).
Čítam informačnú tabuľu a obdivujem majestátne stromy pri vodopáde. HustoLes si vychutnám nabudúce. Pri odkališti a na ceste do Kalamenov.
Naspäť sa vraciame opačnou stranou. Obzerám si ešte priečelie kostola (pred krížom bolo pod snehom hladké "zrkadlo", len tak tak som udržal balans). Ešte kým by som padol na kolená, dávalo by to symbolický zmysel. na "rici" by to bolo nedôstojné...
Alebo ešte iný scenár. V Piešťanoch ľudia barly zahadzujú, ja by som si ich v Lúčkach zobral.
Pokračujeme okolo školy, kde deti vyrobili zaujímavý vtáčí panelák.
Cestou k recepcii (a hlavne k jedálni :-) obdivujeme po ľavej strane cesty ďalšiu prírodnú atrakciu.
Už sa pomaly stmieva. Na záver opäť dostane slovo náramok.
A ja dostanem o chvíľu čevabčiči. Či?
Dúfam, že sa dnes páčilo. Aj napriek (či vďaka?) politickej odbočke.
Ale symbolickú spomienku pri príležitosti dnešného tragického výročia som považoval za povinnosť. Asociácia s menami len zdôraznila časté zneužívanie tragickej smrti mladých ľudí.
Niekedy sa príroda nedá oddeliť od života.
Nabudúce.
Ešte ostaneme v Lúčkach.
Lepšie povedané, len do nich prídeme (z umeleckej sféry známe ako prequel).
Prehliadka bude v sekciách:
* história kúpeľov * budovy a pramene * skulptúry * LúčkoLes *
