Totižto že nie som v drevárskej škole, ale v stroji času.
Varujem čitateľov, že úplné pochopenie nasledujúcich riadkov (možno) vyžaduje 65+. Tak poďme na tú výstavku (občas si pomôžem pre názornosť obrázkami z webu).
ROZHLAS PO DRÔTE
S touto vymoženosťou až také bohaté skúsenosti nemám. A s týmto dizajnom už vôbec. Za mojich čias to boli také biele bakelitové kocky, ako by ich jedna mater z NDR mala.
Bývalo to zväčša v podnikoch (vtedy národných) v kanceláriách. Viem, že v určitých nastavených hodinách tam hrala jedna predvolená stanica. Preladiť sa nedalo, iba regulovať hlasitosť. A tiež sa to využívalo na rôzne oznamy, akýsi podnikový tam tam.
Príhotka: ***** jedny...
Nikdy nezabudnem, keď som bol ako tínedžer v kancli u otca v špitáli, keď z tejto búdky zneli nejaké melódie. Zrazu stíchli a zaznel príjemný ženský smer. Ups, hlas.Prosím sestričku na gynekologickej ambulancii, aby skontrolovala, či je dobre zložený telefón, nedá sa tam dovolať. Ďakujem.
A opäť hudba.
Po piatich minútach sa ozval ten istý hlas, už mierne zvýšený.
Sestrička na gynekológii, prosím zložte si poriadne telefón! Vďaka.
Nasledovali upokojujúce tóny.
O ďalších päť minút tu bola hlásateľka znova. Už poriadne nasr... dená.
Sestra na gynekológii, zložte poriadne ten telefón, nedá sa k vám dovolat!!!
Tentoraz hudbu vystriedalo ticho. Do ktorého po pár sekundách zaznelo dosť rezignovane: kurvy jedny...
AUDIO VIDEO
No, vtedy sa to takto vznešene nevolalo. Bolo to proste rádio a televízor.
Tie naše sa tejto dvojke vizuálne dosť podobali.
Ale pome postupne.
RÁDIO (a jeden dľa neho nazvaný sqelý drink :-)
Výhoda oproti rozhlasu po drôte bola možnosť ladenia staníc. Ale nie uloženie, proste točenie tým pravým tlačítkom (ľavé bol zvuk). Na displeji bola taká pomôcka, zoznam európskych miest = staníc podľa vlnovej dĺžky. No a tými klávesmi vpredu sa tuším prepinali vlny - krátke, stredné, dlhé.
Akurát naše rádijko malo ešte magické oko. To bolo také dynamické zelené svetielko, ktoré menilo intenzitu podľa hlasitosti (ak si teda dobre pamätám).
No a podľa neho sa v šenku objednávalo "magické oko". Teda veľké pivo a frťan zelenej. Tá sa potom aj so štamerlíkom voľne spustila na hladinu piva, a postupne ako klesala ku dnu tak zelená vytvárala v pive efekty, podobné tým v rádiu :-)
Toš, pozrite si rádiá z výstavky.
Ďalší stoh prijímačov (modernizácia zdola nahor).
Zároveň tu pribudol prvý "tranzistorák", tento podľa ceduľky je Orbita zo ZSSR z roku 1965. Tranzistory boli malá revolúcia, fungovali na baterky a mohli ste si ich vziať kdekoľvek. A trebárs hulákať v hlbokom lese...
Toto je prehliadka prevažne ďalších sovietskych výrobkov zo 70-tych rokov minulého storočia (Rossija, Orbita, Selena). Ten celkom vľavo je výrazne modernejšia Tesla Avanti 2 z Bratislavy z roku 1986.
Príhotka: Ja a tranzistorák.
Môj prvý (a ak sa nemýlim, jediný) tranzistor som dostal na birmovku. Môj birmovný tata bol námorník - svetobežník a dal mi ho ako dar. Ale žiaden ruský šunt, kvalitného Japonca aké boli len v Tuzexe!Poviem vám, bol som za ťažkého frajera...
HUDBA ZO ZÁZNAMU
Magneťáky, gramofóny...
Tento vzácny kúsok som vídaval u tety, učiteľky. Keď sme boli u nich na návšteve, zapla mikrofón a všetci, decká i dospelí, začali nahrávať kabaret (musím sa bratranca spýtať, či má tie nahrávky)
Príhotka: Môj prvý magič (B 400)
Na výstavke nebol, tak pomohol gúgeľ.Keď sme mali voľno, sedeli sme so ségrou pri rádiu a "lovili" pesničky. A boli strašne vytočení, keď hlásateľka začala kecať ešte pred skončením skladby. Niektoré zahraničné skvosty sme kvalitne nahrali až na piaty krát.V dnešnej dobe joutubov niečo nepredstaviteľné...
Posledný z vystavených exponátov bol Mercedes medzi kotúčákmi. Kúpili si ho ségra so švagrom tesne po svadbe.
Kotúče časom vytlačili kazety.
Máme tu dvoch zástupcov.
Vrcholom tohoto trendu boli revolučné miniatúrne walkmany so slúchadlami. Dnes na to všetko stačí smartfón a dáta :-).
Prehliadka tejto časti končí gramorádiami, tu nastavaných do trojveže.
Ten Dominant naspodu mi pohladil dušu.
To bol náš prvý spoločný prístroj po svadbe, pre mňa Mercedes medzi gramofónmi...
TELEVÍZOR
Ako som spomínal, ten z obrázku na začiatku kapitoly pripomínal moje detské spomienky. Ale bol trocha iný, pamätal som si model - Jantár. A Mr. Gúgeľ mi ho našiel!
Pokiaľ si pamätám, veškeré ovládanie boli dva otočné knoflíky zboku (podobné tým zo sporáka). Kanály nebolo treba prepínať, druhý program prišiel až neskôr.
Príhotka: O farebnom televízore
Jantár naši kúpili, keď som mal asi 4 roky.Dovtedy sme chodili na rozprávky k susedom. Len potom to vraj susedia začali mierne zneužívať na hrátky "niečo za niečo", tak sme kúpili vlastný. Ale susedom to nedalo, museli nás nejako tromfnúť.Tak raz došli, že či k nim nejdeme kuknúť na farebnú telku. No šli sme.
Bol som krpec, ale ten bizár vidím jak dnes. Obrazovka prelepené 3-farebniu fóliou, tri vodorovné pásy (tuším žltý, zelený, červený). Proste otras...
Nový prijímač sme kupovali až v mojom tínedžerstve.
A mňa vtedy očaril technický zázrak, senzorový TV Jupiter z Videotonu Shekesfehervár, ešte stále v móde fekete - fehér. Keďže už existovalo možno 5 - 6 kanálov, malo význam prepínanie. A na tomto zázraku nebolo treba tlačiť gombíky, ale iba sa dotknúť a spojiť dva kovové kontakty. Fascinujúce...
Príhotka: Jupiter. Kde urobili súdruhovia z Maďarska chybu?
Ukázalo sa, že náš Jupo predbehol dobu. Mal totiž umelú inteligenciu (ale riadne zlomyseľnú). Po istom čase sa rozhodol prepnúť kanál sám od seba. Trebárs v kriminálke práve major Zeman išiel odhaliť diverzanta a náš Jupo, možno v snahe uchrániť naše nervy, prepol na dokumentárny film o modlivke (pravda, jej konzumácia drahého po akte lásky nervy zrovna nebalzamovala...)Toš sme ho vyreklamovali. Nástupca už bol disciplinovaný. Ale už nebola sranda.
Prvý farebný (to už v manželstve) bol tuším tento. Tesla Color naspodu.
POJEDNANIE O TRABANTOCH
Kvízová otázka: ktorý predmet na obrázku je trabant?
Odpoveď: všetky.
Príhotka: O netradičnom trabante
Totižto z nejakej recesie som diaľkový ovládač na telku začal volať trabant (to bolo zázračné bakelitové autíčko z NDR, na ktoré sa čakalo v poradovníku aj 2 roky. Nehrdzavelo, rovno zhnilo).Nakoniec sa to zaužívalo aj medzi deckami. Kde je trabant, podaj mi ho.
Akurát v TV servise na mňa kukali jak puci, keď som prišiel so sťažnosťou, že sa mi pokazil trabant...
HOLA, HOLA, ŠKOLA VOLÁ
(alias didaktická technika minulej éry mojej kantorčiny)
MEOTAR (klasika najklasickejšia), PROJEKTORY a PREMIETAČKY.
Tieto mašinky dnes nahradil projektor k počítaču či elektronická tabuľa s využitím rôzneho softvéru (obligátny Power Pointe) a bohatej databázy na webe.
V najväčšej permanencii (okrem tabule :-) bol zrejme meotar. Mnoho fólií bolo z n.p. Učebné pomôcky, ďalšie si vyrábali sami kantori.
Ešte ako študent som s jedným takým projektom (Dynamické fólie vo výuke genetiky) bol na súťaži ŠVOČ*, kde som postúpil do celoštátneho kola. Dokonca už bolo v riešení odkúpenie Učebnými pomôckami, ale prišla revolúcia...
* študentská odborná vedecká činnosť
VÝPOČTOVÁ TECHNIKA (pravek :-)
Nemyslím pravek, keď ešte počítač zaberal celú miestnosť a na školských exkurziách nám výpočťáci vytlačili na ihličkovej tlačiarni decentnú nahotinku. Bavíme sa o prvých osobných počítačoch.
Prvý osobný počítač, s ktorým som seriózne pracoval, bol PMD 85 (až z tejto výstavky som sa dozvedel, že skratka znamená Piešťanský Mikropočítač Displejový, číslo znamenalo zrejme rok uvedenia do praxe).
Čoskoro pribudol péemdéčku trocha robustnejší súrodenec zo Skalice Didaktik alfa.
Bola to úžasná zmena oproti minulosti (diplomovku som robil na diernych štítkoch, to bola iná romantika...).
Toto IBM som nepoznal, ale ten magneťák áno.
To bola najväčšia bolesť týchto kompov, nahrávanie programov a dát. Všetko sa to ukladalo na kazety. Že to trvalo niekedy rádovo niekoľko minút by sa ešte dalo prekúsnuť. Horšia bola spoľahlivosť. Po pár prehratiach kazety stačilo, aby sa tam dostalo trebárs zrnko prachu alebo sa páska trocha natiahla a všetko bolo v trape...
Na záver tejto kapitoly dám ešte monitor novej rady, IBM PC.
Parametre s tými dnešnými boli pravda neporovnateľné.
Ale u telefónov to bolo ešte markantnejšie (pamätáte ešte na vytáčanie cez koliesko či telefónne búdky? Keby vám vtedy niekto povedal, že telefón budete nosiť vo vrecku, fotografovať ním či kukať na ňom filmy, asi by ste sa ťukali po čele...)
A NA ZÁVER MOJA SRDCOVKA
Od mala fotenie. Či vlastne spisovne fotografovanie. Ale nie to dnešné komerčné, kde smartfón spraví všetko za vás, stačí len cvaknúť. To je podľa mňa devalvácia tejto záľuby oproti stavu z mojej mladosti. Dnes nacvakáš na dovolenke 500 záberov, 300 hneď zmažeš, zavesíš na fejzbuk a už sa k nim nikdy nevrátiš. Lebo sa na teba valia ďalšie stovky obrázkov.
To vtedy si si riadne rozmyslel, akých 24, resp. 36 obrázkov nafotíš (podľa toho, aký film si mal vo foťáku).
Tento stroj vo mne vyvolal silnú nostalgiu.
Bol až vo finále celého procesu výroby fotografií. Ale ten si nechám na samostatný článok. Snáď už čoskoro.
P.S.
Včera som bol v jednom obchoďáku. A tam ďalšia retro výstavka:
Jasné, že som bol zvedavý, na čom fičal môj tata.
No ale akurát sa mi vybavilo, na čom fičal môj synátor :-).
Príhotka záverečná (vlastne dve): O tatovi a jeho technickej hračke
Rozprával mi, ako počas druhej svetovej so starším bratom (vek 8 a 12) našli niekde za stodolou ruskú vysielačku. Tak na nej kadečo stláčali a hučali do nej, tu sókol, sókol, slýšit meňá kto nibúď? Chvíľu to len chrapšťalo, ale potom sa ozval órol... Mašinku zahodili a pelášili kade ľahšie...Starší brat mal otca rád. Raz im dala stará mati dve jabĺčka. A riekla, Janku, daj Šimkovi vybrac, znaš, bo je mladší...
A Janko poslúchol. Obzrel si jabĺčka a jedno natrčil k môjmu tatovi (vtedy pravda ešte nebol môj tata): Ta Šimku, vyber sebe. Toto abo nič...
