Včera som napísal článok.
Ukončenie voľnej trilógie o kamaláskach. Pritom som neriešil, aký je deň a či sa táto téma práve v tento deň hodí. Ja akosi neviem cielene usmerňovať myšlienky len jedným smerom. A Majka sa už dlhšie pýtala von (možno trocha žiarlila na Zuzku).
Neskôr som pozrel do diskusie. Jeden komentár, od veľmi dobrého priateľa. Ale akýsi čudný...
"Fajn. Spomínať na lásky v takýto deň.
Všechsv"
Ostal som ako obarený. To vyzerá na riadne "kvapky" za moju trúfalosť... Len sa zasekol "faxový papier" (ked sme pri tom faxe, hoc len obrazne. Skúšali ste niekto zohnať faxový papier? Nedá sa. Aj som písal Sulíkovi, nech zo svojej bývalej firmy škrtne FAX).
Ale o chvíľu "fax" dorazil celý. S poznámkou o zblbnutej klávesnici. Tak som ten pokrčený papier vyrovnal a spojil obe časti, bez poznámok. Čítajte:
"Fajn. Spomínať na lásky v takýto deň.
Všechsvätých.
Tí svätí umreli na svoju lásku.
Ale lásky neumierajú a kamalásky žijú večne. Aj my budeme."
Miro Perniš
(Dávno viacerí vieme, že Miro je poet. A hoci sa to na prvý pohľad možno nezdá, v jeho mohutnom tele sa skrýva citlivá Duša. Veľmi dobrý poet. On sa tomu síce bráni, ale on nemôže byť objektívny. A vidieť veci z odstupu).
Uľavilo sa mi. Niežeby kvapky zmizli úplne, len ostali také jemné. A hlavne, Miro tému prijal a zakomponoval do atmosféry dňa.
Za čo mu ďakujem.
Všechsvätých.
Aj keď pre mňa, neznaboha (nie celkom trefný výraz, lebo som bol vzdelávaný až po birmovku) skôr spomienka na zosnulých.
Svätých aj tých druhých. Nemuseli umrieť na svoju lásku, stačí, keď pre ňu žili.
A letný trip mi pripomenul aj tých, ktorí umreli v rozkvete života. Nechceli umrieť, ale niekedy zasiahne Vyšší princíp. Aj im patrí naša vďaka a úcta. A poznanie, že po smrti môže nastať zmierenie aj úhlavných nepriateľov.
Tento víkend sme si určite predstavovali inak, ako špáraním sa v nose (a ešte k tomu cudzími ľuďmi).
Nemohli sme v tichosti rozjímať pri hroboch svojich najbližších.
Ale až tak mi to nevadí. Tak ako to mám s myšlienkami, mám to aj s citmi a pocitmi. Neviem milovať len na Valentína či svojich rodičov ctiť len v Deň Matiek či Otcov (väčšinu Božích prikázaní rešpektujem aj ako "neznaboh". Problém mám len s prvými troma).
A nebojme sa blízkym povedať, že ich máme radi. Len tak vo všedný deň, bez dôvodu v kalendári.
Viem, o čom hovorím. Málo chýbalo, aby som mal trvalé výčitky...
4. Cti otca svojho i matku svoju.
Vždy si budem ctiť a vážiť oboch rodičov. Za detstvo, za výchovu, za príklad rodinného života.
Otec
Bol najmladším zo siedmych detí spišského kulaka. Dedo aj s najstarším strýkom bojovali v svetových vojnách, každý pravda v inej. A obaja boli väznení v čase združstevňovania, keďže sa odmietali podvoliť.
Napriek tomu som deda nikdy nepočul sa sťažovať. Ako malý fagan som miloval jeho zážitky z vojny, podfarbené úžasnou vôňou Tarasa Buľbu z jeho fajfky.
S otcom sa tiež tiahol "kulakovský biľag". Nedostal sa na vysokú školu, ktorú chcel študovať. Neskôr začal na hutníckej v Košiciach, ale zasiahla choroba. Kostná tuberkulóza. Vo Vyšných Hágoch sa zahľadel do švárnej sestričky. A ona doňho...
Otec odvtedy kríval. Aj dnes si vybavujem tú jeho kolísavú chôdzu.
Neskôr vyštudoval diaľkovo chémiu. Pri dvoch malých deťoch. Týždeň čo týždeň cesta Bratislava a späť. Cez deň práca, po práci deti (rodinu nikdy nedával na druhú koľaj), v noci skriptá, litre kávy, les cigariet.
Až keď som mal vlastné deti, naplno mi to všetko doklaplo. Neviem, či by som to dal.
Na cigarety aj doplatil. Nabralo to rýchly spád, aj keď to utrpenie bolo dosť dlhé. Nikdy však neprestával veriť a bojovať. Až dva dni pred smrťou rezignoval.
Keď umrel, mal som pocit, ako keď stromu odtnú koreň. Ja už oproti nemu tri roky "presluhujem".
Taká mysteriózna príhoda. Prvé Vianoce bez otca. Mal prestreté pri stole u nás aj u sestry. Práve u nej bola mama na Štedrý deň. Sestra nevarila kapustnicu, tak mama pošepla otcovi, nech ide k nám.
A približne v tom čase u nás začal zvoniť modrý telefónik. Taká synova hračka, ktorá pre uslintanie už dávno nefungovala a neboli v nej ani baterky...
Mama
Tá nenápadná v úzadí, ktorá ale zabezpečovala chod celej domácnosti.
Dcéra chudobného gemerského baníka, ktorého zavalilo v bani, keď mala 14 rokov. A keďže dôchodok nestačil, stará mať sa museli obracať, pracovali aj dve staršie sestry. Tak sa musela mama starať o dvoch najmladších.
Ako som sa dobre cítil u v honosnom bývalom mlyne na Spiši, bolo to aj v skromnom dome s hlinenou podlahou na Gemeri. Aj keď tu sme my vnuci boli viac zapájaní do práce, ale nevadilo nám to.
Aj z nosenia vody zo studne sme si urobili zábavu...
Od štyridsiatky bola mama na invalidnom dôchodku. Cievy jej napadla nejaká pliaga, nohy v členkoch až po lýtka jej začali mokvať a hnisať, nikdy jej poriadne neurčili diagnózu. Liečenie bolo vlastne pokus, omyl, kúpele (zbožňoval som chalvu, ktorú kupovala v ruskej arme v Sliači...).
Jeden "empatický lekár" jej raz povedal, že už mala byť 5 rokov pod zemou. Preplakala vtedy celý týždeň.
Postupne sa pribalilo X ďalších diagnóz, posledné roky brala denne liekov ako za krabičku lentiliek. Boli sme presvedčení, že mama odïde prvá. Nakoniec prežila otca o 16 rokov.
Neskôr sme ju vzali k nám natrvalo, zorganizovali sme najprv bizarnú štvorvýmenu bytov v štyroch mestách, ktorá nakoniec stroskotala na vojakovi z povolania z Rużomberka. Vysvitlo, że jeho možnosti nakladať s bytom sú armádou obmedzené. Nakoniec sa byt predal a na našej ulici sa kúpil menší.
Situácia sa stabilizovala. Viackrát do roka sme chodili za otcom na cintorín, so sestrou sme sa o mamu striedavo starali, neskôr pribudla opatrovateľská služba.
Dosť ma to vyčerpávalo. To sa nesťažujem, robil som to s láskou, dostal som takú výchovu. Len vysvetľujem, že občas sme boli trocha nervóznejší a povedali si, čo sme vzápätí ľutovali a na druhý deň urovnali.
V ten večer ale vládla pohoda. Čosi sme pozerali v telke, rozprávali sa, zistili, že mame ostalo nejaké mäso, nám zasa zemiaky, tak ešte dcérka doniesla kastrólik. Okolo deviatej sme si zaželali dobrú noc a odišli sme. Na druhý deň som mamu našiel mŕtvu...
Nebojme sa blízkym povedať, že ich máme radi. Len tak vo všedný deň, bez dôvodu v kalendári. Niekedy druhá šanca nemusí prísť...
P. S. V ten istý augustový deň roku 2007, na Zuzany, sa fenke našej rodinnej známej narodili štyri šteniatka.
A keďže mne sa zrazu uvoľnil istý čas, deti vždy túžili po psíkovi (doteraz len cez manželkinu mŕtvolu) a už boli vo veku, kedy vedeli, že psík nie je hračka na pár dní, čoskoro pribudol nový člen rodiny. Beštyja, civilným menom Bilbo.
Rodina a priatelia
Zo strýkov, ujov a tiet už nežije nikto. Medzi nami už nie je ani moja svokra, zlatá to osôbka. Odišla v mojich rokoch. Ba tá s kosou zaťala aj do našej generácie, už chýbajú dvaja bratranci. Zvykneme sa v tomto čase staviť aj na viacerých rodinných hroboch, aj keď na východ už chodíme zriedkavejšie. Covid narušil naše zvyky.
Kolobeh života je daný. Smrť - už od môjho veku - je smutná, ale neodvratná.
Horšie je to pri mladých. Pred 16-timi rokmi zahynul pri autohavárii rodinný priateľ, športovec Maroš. Tesne pred štyridsiatkou, ostala po ňom vdova a dve malé siroty vo veku mojich detí. Mali sme pred rokmi veľkú tragédiu v rodine. Bratrancova dcérka vypadla matke z vlaku. Čakali už na plošine pred dverami na vystupovanie. Moment, prechytenie rúčky, hegnutie vlaku na výhybke, otvorenie dverí...
Vôbec smrť dieťaťa je pre mňa niečo nepredstaviteľné. Hlavne odkedy som sa stal rodičom. Nikdy z pamäte nevytesním deň, keď som bol v jeden deň na troch pohreboch bývalých žiakov. Tiež autohavária.
Keď umrie muž alebo žena, ostane vdova či vdovec. Keď umrú rodičia, ostanú siroty.
Keď umrie dieťa, ostane kto???
Pre všetkých spomínaných, ale nielen pre nich, horeli včera (nielen u nás) sviečky.
Vrátim sa ešte na chvíľku k diskusii
"Budeme zit dovtedy, pokial sa zachovame v niecich spomienkach."
Viviane2
Na rodičovskom cintoríne je niekoľko starých hrobov, o ktoré sa zjavne už dlho nik nestará.
Ja som pri sviečkach spomínal na svojich blízkych, nielen tých, čo som vyššie vymenoval.
Myslíte, že sa dá venovať spomienka (či skôr možno myšlienka?) aj úplne neznámym? Trebárs podľa tých hrobov?...
* * * * *
Týmto článkom končí moje tvorivé "plodné obdobie" ovplyvnené októbrovo - novembrovou revolúciou. keď som za 11 dní napísal 13 článkov. Nasledovalo po viac ako trojtýždňovej odmlke. Ako to bude teraz ešte neviem, november bude náročný. Či bude opäť dlhšia odmlka neviem. Osobne by som sa rád vrátil do "starej" frekvencie, čiže blog za týždeň až dva. Uvidíme.
V každom prípade by sme sa mali stretnúť v Červenom kláštore. Na pokračovaní tripu a aj jednom urbexe (ak ma teda neosvieti nejaká myšlienka či znova nebude inšpirovať diskusia :-)
