Blog som avizoval ešte z Korytnice v deň jeho narodenín, 28. marca.
A odvtedy v každom ďalšom článku. Až mi jeden diskutér v diskusii k trom hračkám Igora vytmavil: „A ja čakám na blog o p. Svěrákovi a vy sa bavkáte s legom. Jooj!“
Má pravdu. Na politiku je v tomto priestore množstvo iných a lepších odborníkov. Z tohto dôvodu sa musím ospravedlniť všetkým, ktorí už vyše dvoch mesiacov čakajú na tento materiál. Ďakujem "všetkým v očakávaní" za pochopenie.
Na túto tému som písal v polovičke marca, o dvoch slovíčkach, prepáč a ďakujem. Vtedy som bol inšpirovaný mladou blogerkou Lenkou Hruščákovou, ktorá pojednávala o tom, prečo je dôležité sa správne ospravedlniť. Tak snáď som to zvádol.
Lenže Cimrmani sú pre mňa natoľko vážna téma, že som ju nechcel odfláknuť. Padla na mňa prílišná zodpovednosť, aby som to napísal na úrovni. Padol na mňa taký malý „perfekcionizmus“. Naviac mám v tomto období celkom dosť práce, tak som sa skrýval za rôzne „autovýhovorky“.
No a "nakopla" ma opäť Lenka, ktorá má v portfóliu niekoľko inšpiratívnych motivačných článkov. Tentoraz radou, aby som začal ešte predtým, než som ready. Lebo pravdu povediac, ready by som nebol asi nikdy. A dnes je ten správny čas, je 11-te výročie úmrtia Ládi Smoljaka.
Ako to vlastne začalo.
Syn v roku 2010 začal študovať v Prahe. Vtedy sa na Cimrmanov zháňali lístky tak, že sa pred divadlom kempovalo celú noc. No tak mladý, obetuješ sa...
Začiatkom júna sme so synom šli autom do Prahy ohľadom nejakých administratívnych záležitostí ohľadom štúdia. Na jednej čerpačke som si kúpil nejaký bulvár ku káve. A z titulky na mňa pozeral Láďa Smoljak. Tej správe som sa zdráhal uveriť...
Cimrmanov naživo som videl zatiaľ len raz. Ešte v Bratislave v prvej polovice 80-tych rokov na intrákoch. Keď ma zabijete, nepamätám, ktorá hra to bola. Teraz na tej čerpačke som bol ako obarený.
Čo bude teraz? Zvládne to Zdeněk Svěrák kočírovať sám? V niektorých hrách hrávali spolu, v mnohých ale alternovali. A ešte taká kacírska myšlienka. Divadlo bolo už dlhé roky takmer v nezmenenej zostave. Ak aj budú pokračovať, pribudnú ďalšie úmrtia. A vtedy som sa rozhodol. Urobím všetko pre to, aby som uvidel všetkých 15 predstavení. Už bez pána Smoljaka, jediným predstavením s ním ostane to bratislavské spred štvrťstoročia.
Tu sled myšlienok preruším.
Pretože sa budem pri texte aj obrázkoch odvolávať na 4 knižky, uvediem ich teraz ako pramene.
Takže kde sme to skončili?
Aha, je tu plán pozrieť všetkých 15 predstavení.
Podarilo sa.
Pre myšlienku sa nadchla celá rodina ako aj pár známych, na čele s ex-kolegom Ľubom Konrádom. Ktorý tiež absolvoval „kompletku“. Sporadicky sa k nám pridávali ďalší známi. Na predstavenia sme chodili do Prahy na Žižkov, ako i na zájazdové v rámci Moravy.
Vzali sme to „od konca“, ako prvú sme videli poslednú hru, České nebe. Kultúrny dom Havířov, 3.októbra 2010. Necelé štyri mesiace od smrti Ľáďu Smoljaka. Cieľ sme splnili o necelé štyri roky, 2. marca 2014 v Zábřehu. Prišiel tam Posel z Liptákova.
Výhoda bola, že sa zmenil rezervačný systém do Žižkovského divadla, objednávalo sa cez internet. V deň spustenia predpredaja nastúpila ku počítačom naša úderka a klikala o 106, spravidla za pár minút bolo vypredané.
Na webe sme sledovali aj zájazdy divadla, a keď boli v rozumnom dosahu, volali sme do divadiel či kultúrákov. Do Prahy sme chodili spravidla vlakom, na Moravu autami.
Okrem Prahy bola najčastejšia zástavka Ostrava. Tam som telefonicky rezervoval lístky u pani Beránkovej. Bola zlatá a po čase mi volala sama, že prídu Cimrmani a či chcem lístky.
Skoro vždy som chcel. Snažila sa o rozumný kompromis dobrého výhľadu a ceny, spravidla na balkón. Ba dokonca na Záskok nám zabezpečila lístky vľavo (pohľad od hľadiska). Fajnšmekri vedia prečo, keď na to príde čas, vysvetlím.
Dnešný prvý diel je úvod do „projektu“.
V ďalších troch častiach sa budeme postupne venovať všetkým hrám, na každú nám vyjde 5 hier. Dlhšie som rozmýšľal nad štruktúrou, až sa „vyliahla“ táto.
Hry uvediem v chronologickom poradí, ako ich Láďa so Zdeňkom písali (chvíľu som zvažoval chronológiu, ako sme ich navštevovali, ale tam by sa strácala logika vývoja).
Pri každej hre uvediem stručný obsah, obsadenie v akom sme ju videli, žiaľ napĺňa sa aj obava, ktorá ma chytila na tej čerpačke, takže občas bude aj parte herca, ktorého sme vtedy videli.
No a samozrejme aj nejaké zaujímavosti a pikošky z osobnej návštevy predstavenia.
Skoro vždy po skončení sme vtrhli hercom do šatne. Nikdy netrpeli maniermi hviezd, vždy bol priestor na autogramy a spoločné fotky. Boli aj také kuriozitky, že Petr Brukner bol v čase našeho vpádu do šatne ešte v trenírkach :-), ale autogramy rozdal aj tak. Po čase nás už Zdeněk Svěrák vítal: á, je tady slovenská delegace...
Nie je cieľom tohto seriálu podrobne zmapovať históriu Divadla Járy Cimrmana. Je tu wikipédia a množstvo ďalších zdrojov. Už uvedené 4 pramene sú informačne veľmi bohaté. V každej časti sa bližšie pozriem na jeden z nich.
Dnes to bude Prameň číslo 1.
Uvediem aj informácie so záložiek.
Zakladateľom Divadla Járy Cimrmana bol Jiří Šebánek (* 8.2.1930 – 4.4.2007)
Spolu so Zdeňkom Svěrákom pripravovali reláciu Nealkoholická vinárna u Pavouka, kde sa prvýkrát objavila v roku 1966 postava Járy Cimrmana. V roku 1967 založil Divadlo Járy Cimrmana, ale už o dva roky po umeleckých nezhodách s Láďou Smoljakom ho opustil. Zdeněk Svěrák vtedy vtedy odmietol ultimatívnu požiadavku na odchod Láďu Smoljaka.
Jiří Šebánek založil paralelný projekt Salón Cimrman poňatý ako badateľský tím (Miloň Čepelka si u principálov Divadla Járy Cimrmana vyžiadal možnosť účinkovať aj v Salóne).
Neskôr sa chcel vrátiť do pôvodného divadla, obaja protagonisti s tým súhlasili, lenže stroskotalo to na administratívnych úskaliach, kde sa napríklad požadovala záruka uličného výboru KSČ. Jiří Šebánek nadobudol dojem, že prekážky sú dielom L + Z, návrat nevyšiel a Jiří ostal zatrpknutý.
Pre úplnosť stručného životopisu uvediem jeho ďalšie 2 projekty, úspešný večerníček Bob a Bobek a spolu s Martou Kubišovou televíznu reláciu „Chcete mě?“, ktorá údajne v ČT končí.
Spoluzakladatelia Divadla Járy Cimrmana.
Ladislav Smoljak (* 9.12.1931 + 6.6.2010) a Zdeněk Svěrák (28.3.1936)
Stručné informácie ste si prečítali na záložkách knižky, v rámci seriálu bude ešte o nich reč.
Snáď len prihriatie mojej polievočky. Obaja boli kantori, Láďa Smoljak dokonca matematik.
Dnešnú časť ukončím malou kuriozitou.
Keď sa po prvom predstavení hry Akt v Malostranskej besede (jednalo sa o skúšobné predstavenie pre rodiny a známych) sa cestou domou Zdeněk zveril manželke „No příště už to bude bez trémy a lepší“ sa ho manželka s údivom opýtala, „Neblbni, vy to chcete hrát ještě jednou?“
Nabudúce:
Priblížime si prvých 5 hier.
A pozrieme na zúbok druhému Prameňu.
(ešte predtým ale odskočíme na práve skončené bizarné majstrovstvá sveta v hokeji, kde sa práve hrá predĺženie v súboji o zlato).
