Tieto sily sa nachádzajú v každej živej a neživej časti vesmíru.
Jin, "tmavé miesto, severný svah (kopca), južný breh (rieky), zamračené, zahalené") je tmavší element; pôsobí smutne, pasívne, tmavo, žensky a korešponduje s nocou. Jin je často symbolizovaný vodou a zemou. K Jin sa priraďuje pasivita.
Toľko (a ešte oveľa viac wikipédia)
Teraz odhliadnime od miernej (?) diskriminácie aktívnych femimistiek.
Chopme sa slov "... ktoré sa nachádzajú v každej živej a neživej časti vesmíru".
A opäť nejdem filozofovať, či medzi tie "časti" patrí duša a ani sa nejdem pokúšať o jej definíciu.
Každý máme občas stavy duše Jin aj Jang (pokiaľ nie ste v obraze a nekukli ste ani wikipédiu, Jang dám v nasledujúcom článku).
Tie Jin zažívam často pri mapovaní "Černobyľov" (moji pravidelní čitatelia vedia).
Parkovisko pod čerpačkou.
Občas parkujem na takom Jin parkovisku. Je blízko špitála, kam chodím s mojimi Jin diagnózami. A hlavne je zadarmo, keďže odhadnúť čas u lekára je nemožné a piate najväčšie mesto Slovenska dodnes nemá SMS parkovanie...
(len nesmie byť takéto Jin počasie - mnohí, a najmä poľnohospodári teraz nesúhlasia. Keď chčije a chčije - a nielen na samotě u lesa - mohlo by sa stať, že po návrate z vyšetrenia budem potrebovať šnorchel...)
Skoročernobyľské čriepky...
... pokračujú aj na parkovisku
Umelecké diela výtvarné...
... a jedno výtvarno - literárne
Pri tom mapovaní Černobyľov vídavam množstvo grafiti výtvorov. Drvivá väčšina je z kategórie Jin, obzvlášť depresívne boli v bývalej psychiatrickej liečebni v Bytčici (spracoval som ju v 3 častiach).
Nadjazd.
Kúsok od spomínaného parkoviska je cestný nadjazd. A obrazy na jeho pileroch (aspoň teda vo mne) silne evokujú pocity Jin...
Pomník pri ceste.
No a niekde v strede medzi parkoviskom a nadjazdom je nenápadný pomník.
Pamätám si to presne, v ten deň sme oslavovali synove 15-te narodeniny.
A Miška, ktorej život vyhasol pri autohavárii, bola len o málo staršia. Prvé informácie smerovali k indícii, že je to dcéra môjho dobrého známeho. Z profesnej oblasti, jeho rodinu som nepoznal.
Najhorší bol jeden letný deň, keď sme v škole dorábali nejaké papierovačky, a niekto prišiel so správou o havárii mladých ľudí na moste na ceste na Strečno. Stará škodovka 120, šesť mŕtvych na mieste. A postupne, ako kamienky bizarnej mozaiky, pribúdali mená obetí. Známe mená...
V konečnom súčte boli medzi obeťami štyria naši bývalí študenti.
Na deň, keď som bol na troch pohreboch a kondoloval rodičom a súrodencom, ktorí už nemali ani slzy, len nekonenečné prázdno v očiach, nikdy nezabudnem...
Deň po tragédii som sa dozvedel, že Miška nie je dcéra môjho známeho. A na chvíľku sa ma zmocnila divná úľava. Neospravedlniteľná.
Bola predsa niečou dcérou, niekoho iného, ktorého bolesť a žiaľ boli rovnako nekonečné...
P. S. Toto leto som sa dal na "cykloprojekt". Dať za mesiac 500 km (neskôr dám aj do blogov).
No a v rámci výletov som sa s vypätím posledných síl vyšplhal na Straník (bicykel už fungoval ako pojazdná barla :-).
Tento kopec je štartovacia plocha rogalistov. No a majú na briežku pod vysielačom malý "symbolický cintorín".
Na jednej z tých ceduliek je aj jedna zo spomínaných obetí zubatej s kosou, na ktoré mi nestačia prsty oboch rúk. Brat mojej bývalej študentky...
P. S. 2
Prvé dva súvisiace články sú nedávne abstrakcie, zapadajúce do atmosféry Jin. Tretí je odkaz na spomínanú psychiatriu v Bytčici.
Nabudúce:
Tento článok bol avizovaný ako mikroblog.
Ale akosi sa vymkol z formátu.
Ale aby sme dosiahli akú - takú rovnováhu, bude zelený a pestrofarebný, rozkvitnutý mikroblog Jang (ten už formát udrží).
No a potom sa (zatiaľ) naposledy vrátime do Štiavnice.
Už Jang navnadí tému botanickej záhrady.
Aj keď tá štiavnická bude najmä o kríkoch a stromoch. A tiež dvoch školách, medzi ktorými tróni.
