Vo video - akustickej forme si môžete prejav vychutnať na portáli irozhlas.cz).
Dnes ale bude reč primárne o športovcoch.
Ktorí berú tých miliónov viac. A nie v Kčs.
Včera som pozeral super G žien. A ako inak, fandil som našej Peti.
Následne som sa v jednej diskusii vyjadril, že "strašnejšie preteky som ešte nevidel".
Kto pozeral, je v obraze. Ide o dva hrôzostrašné pády nórskej a rakúskej pretekárky.
V danej diskusii som ďalej napísal:
"V akých pozíciách mali dievčatá nohy a kolená pri tých krkolomných "kotrmelcoch" a ich bolestivý krik nie že neveštill nič dobré, veštil to úplne zlé...
(spolukomentátor Timotej Zuzula sa nedokázal na opakované zábery pozerať. A on vie odhadnúť, aké tie zranenia možu mať následky...)"
U oboch boli podozrenia (a u Rakúšanky už v médiách potvrdené) na zlomeniny nohy.
Kto nevidel a nemá "slabšiu povahu", môže si tie pády pozrieť na stránke sport.aktuality.sk
Peťa, ktorá pre prvý pád čakala na svoj štart vyše pol hodiny a nebodovala, sa k tomu vyjadrila na sociálnej sieti:
Na môj diskusný príspevok reagoval Miro Perniš.
"V každom športe sa točia také veľké peniaze, že všetko ide na doraz. Ľudsky aj technicky na hrane. A vďaka tomu sa dostávame na úroveň gladiátorských zápasov v cisárskom Ríme. Pôvodný zmysel športu i hier sa vytratil a nastala éra peňazí. Vtedy aj dnes. A ide o životy.
Už chýba len pozdrav.
Morituri te salutant".
Neskôr svoje myšlienky rozšíril:
"Pôvodný význam Olympie bol náboženský.
Rovnako gladiátorské zápasy mali počas republiky náboženský význam. Boli usporadúvané počas pohrebných slávností, alebo spomienok, prípadne počas ďakovných hier.
Rimania ich prebrali od Etruskov,kde mali prísne náboženský ráz a rovnako prísne stanovené zbrane a postup bojov.
Vlastníctvo gladiátorských škôl bolo výnosným biznisom. Väčšinou boli sústredené okolo mesta Capua."
Okrem toho, že som sa zasa niečo nové dozvedel, inšpirovali ma tieto myšlienky k úvahe, ktorá prekračuje rámec diskusného príspevku.
(nie je to prvý raz, čo ma diskusia inšpirovala k napísaniu blogu. A ani prvý raz, čo ma inšpiroval priamo Miro).
Ako je to s tými veľkými peniazmi v športe?
V dnešnej dobe ale ide o peniaze nielen v športe. Ale kedy tomu bolo inak?
Ak prijmeme biblický výklad vzniku sveta a života, prvý bratovražedný súboj zviedli Kain s Ábelom. Preto, že Boh (pre mňa úplne nepochopiteľne) neprijal Kainovu obetu. Čím priamo protežoval Ábelovu úrodu. (Bavíme a porovnávame hodnotu hmotných statkov. Peniaze sa objavili až neskôr).
Áno, špičkový športovec dnes zarába ťažké milióny. V porovnaní trebárs s lekármi to môžeme vnímať ako nemorálne.
Ale takto to je viacmenej v každom odvetví, v každej profesii, ktorá je momentálne "in".
Gladiátori to šťastie nemali, oni bojovali o holý život.
Vezmime za "špičku" TOP 100 alebo 200 v jednotlivých profesiách(na celom svete).
Špičkoví herci, moderátori a iné mediálne "hviezdy", realitní a finanční makléri, poisťováci a bankári, lektori a motivátori, kaučovia, youtouberi, špecialisti v IT technológiách, a mnohé iné profesie, niektoré moderné ani neviem pomenovať, alebo keď ich počujem, nerozumiem o čo ide (influencer).
A áno, aj lekári. Ale vždy len tá špička.
Ale naspäť k športu. Kde lyžiari sú "chudobní príbuzní".
Mikaela Shiffrinová vo svojich TOP sezónach zarábala cca 500 000 eur.
V aktuálnej sezóne je na tom najlepšie naša Peťa. Prehľad priniesol portál sportnet.sme.sk
A ten istý portál uvádza rozhovor s bývalým reprezentantom Miroslavom Šulekom, kde popisuje situáciu v slovenskom bežeckom lyžovaní.
Jeho plat bol 200 eur mesačne (ale len v sezóne). Konflikt s reprezentačnými trénermi popisuje:
"Mal som alergiu na jednu vetu vtedajšieho trénera. Rob tento šport srdiečkom a nepozeraj na peniaze. Ľahko sa to povie niekomu, kto má mesačný príjem cez tisíc eur.
Keď som odpovedal, za čo si kúpim potraviny, povedal mi, že život nie je o jedení. Je to trápne, ale niekedy nebolo ani na to jedlo."
Ale poďme k boháčom. Vezmime najobľúbenejší šport.
Futbal, hoci možno v našich končinách hokej (predsa len sme boli majstri sveta).
Futbalistov sú milióny, viac ako hokejistov. TOP špička možno 200 - 300.
Najlepšia desiatka podľa Forbesu zarába naozaj "nekresťanské peniaze"
Ak hoc najlepší futbalista zarobí denne takmer 350 000 eur, niečo je asi naozaj zhnité a pokrivené vo svete športu.
Portál sport24.pluska.sk porovnal priemerné platy futbalistov v najprestížnejších európskych ligách:
Anglicko 280 000, Španielsko 208 000, Taliansko 141 000, Nemecko 132 000.
A ako je to u našich susedov?
Poľsko 7 600, Maďarsko 6 650, Česko 5 100.
O platoch na Slovensku sa vyjadril Ján Mucha:
Čo už až tak na závidenie nie je (okrem špičky. Andraž Šporar zarábal v Slovane mesačne 60 000, v Žiline pred pandémiou zarábali najlepší mesačne cca 10 000).
Podobne u hokejistov v slovenskej lige sa uvádza plat od 800 do 3700 eur, hokejisti ale majú zmluvy na 8 - 9 mesiacov.
Pre porovnanie, Slováci v NHL zarábajú ročne od cca 500 000 USD po 5 000 000 (Halák, Tatar).
Minule som pozeral nejakú reláciu s Vincom Lukáčom, kde sa posťažoval, aké podmienky mali oni v porovnaní s dnešnými športovcami. Oni boli "amatéri".
Aj keď vieme, že oficiálne boli zamestnaní v podnikoch, Vinco zrejme vo VSŽ a do práce chodili len po zálohu a výplatu. V porovnaní s priemerným pracujúcim vysoko nadštandardnú.
A mohli zo svojho mena ťažiť aj po kariére. Buď priamo v športovej sfére, v médiách alebo ako Vinco v politike. Stal tvárou SNS a v parlamente si slušne privyrobil (politické strany radi siahajú po známych menách, najmä hercoch a športovcoch).
Doba je ale dnes taká.
Médiá, reklamy, sociálne siete, sledovanosť. Chlieb a hry.
Druhá strana mince je tá, že ak budem závidieť tomu športovcovi, môžem dostať legitímnu otázku. Veď si mohol ísť dráhou športovca aj ty.
Ja som viackrát deklaroval svoj vzťah k športu.
Pristúpil som na tie "hry", fandím slovenským a žilinským športovcom (na futbal a basket sme pravidelne chodievali, kým sa dalo. A verím, že aj naďalej budeme. Len žilinský basketbal koronu nedal. Či sa, podarí resuscitácia, nevedno).
A už vieme, priemerný ligový futbalista či hokejista u nás zarába priemerne. Basketbalista sa v Žiline len športom neuživil.
Deti a šport.
So synom sme zažili "športovú mladosť" aj v hokeji, aj v basketbale. Vedel som, že NHL ani NBA z toho nebude (na rozdiel od niektorých, najmä hokejových rodičov).
Ale chalan zmysluplne trávil voľný čas a hlavne na basketbale sa vytvorila skvelá partia, vrátane (možno skôr najmä :-) rodičov.
A bolo fajn, že decká mali v tej špičke vzory a trénovali v ich dresoch.
Mám taký pocit, že u dnešných mladých už to celkom tak nefunguje, je tu lákadlo množstva iných aktivít. Ktoré navyše nevyžadujú námahu a nebolia.
Športová kariéra
Športovcová profesná "životnosť" je do 35 - 40 rokov, ak práve nemyslíme šach (výnimiek typu Jarda Jágr či Zdeno Chára je minimum).
Ak si to v hlave neuprace, navyše si nastaví vysoký životný štandard, nemusí dobre dopadnúť (za posledných cca 5 rokov len v Česku štyri samovraždy futbalistov pred štyridsiatkou). Opäť nechcem generalizovať, ale mnohí športovci sú často inteligenčne "jednoduchší". Nie všetci.
Nedávno Laco Jurkemik spomínal na zosnulého trénera Jozefa Vengloša. Ako in vždy prízvukoval dôležitosť vzdelania.
Z legendárnych majstrov Európy 1976 boli viacerí s VŠ vzdelaním. Kapitán Anton Ondruš mal titul inžinier, rovnako ako Jozef Čapkovič, obaja zvládli vysokú školu ekonomickú. Okrem Laca Jurkemika aj Ján Pivarník, Jaroslav Pollák a Ján Švehlík vyštudovali právo.
Ak športovec na sebe pracuje a nepremrhá talent, pri dávke šťastia to dotiahne k tým miliónom.
Zo Žiliny v minulosti Marek Mintál v Nemecku (mimochodom, zdá sa, že sláva mu nestúpla do hlavy) a teraz Miňo Škriniar v Interi Miláno.
Pravda, aj milióny sa dajú prešustrovať. V kasínach, luxusným životom či pochybnými investíciami.
Ono každá minca má už spomínané dve strany.
Aby športovec tie milióny zarobil, musí sa stretnúť viac faktorov. Výnimočný talent, obrovská drina, nemalé vstupné investície (ktoré môžu byť obrazne hodené do studne).
Kto je v obraze príbehov Vlhovcov či Zuzulovcov, vie o čom hovorím.
A potrebné je aj šťastie (stačí jedno smolné zranenie a je po kariére).
A na vrchol sa aj tak dostane len promile "záujemcov". Napríklad v tenise TOP 100. Kdesi som čítal, že kto nie je v prvej stovke, jeho príjmy z tenisu takmer zhltnú náklady na cestovanie po turnajoch.
Takže aby som to zhrnul.
Športovci využívajú možnosti, ktoré im dnešná doba prináša. Nie sú drogoví díleri, všetko dosiahli vlastným úsilím, kombináciou už uvedených faktorov. Talentu, driny, času a investícii rodičov a aj šťastia. A dnes je už takmer nevyhnutný agent či agentúra. Ak je šikovný a zastreší viac talentov, tiež sa dostane do špičky.
Nemám problém tým "našim" fandiť, Peti obzvlášť. A ženské lyžovanie mám všeobecne rád, tie pretekárky sú naviac kočky. Aj tie dve, ktorým to šťastie včera chýbalo.
A taký čierny deň zasa našťastie nebýva tak často.
Bezpečnosť v športe.
Ba práve naopak, bezpečnostné opatrenia sa veľmi posunuli. Najviac to vidno najmä vo F1.
Za mojich tínedžerských rokov zahynylo 10 jazdcov (najviac mi utkvel Ronnie Peterson a neskôr Giles Villeneue). Za posledných 33 rokov to boli traja (a 20 rokov sa zdalo, že legendárny majster sveta, brazílčan Ayrton Senna v roku 1994 bol posledná obeť. Práve po jeho smrti nastal boom bezpečnosti).
Aj v lyžovaní z mnohých tratí zmizli za účelom spomalenia mnohé adrenalínové úseky, milióny sa investovali najmä do vývoja a výroby ochranných sietí. Ale riziko sa úplne odstrániť nedá, usporiadatelia chcú istý stupeň atraktivity zachovať.
Každý pretekár/ pretekárka mieru rizika musí zvážiť. Na Peti včera bolo vidno, že priorita po páde mladej Nórky nebolo umiestnenie a body.
Toľko vážna úvaha k peniazom a novodobým gladiátorom.
Tento článok nebol v "edičnom pláne". Inšpiroval ma včerajší závod (ale radšej by som bol bez tej inšpirácie) a následne diskusné príspevky Mira Perniša, ktoré to vnorili do nového kontextu.
Takže nabudúce v avizovaných Lúčkach.
