Prológ.
Situácia popísaná v perexe by stačila sama o sebe na prácu vlády 24/7.
Ale prečo by sme si tu nevyvolali aj vládnu ego - krízu, živenú najmä podivnými premiérovými fejsbukovými statusmi a tlačovkami. Posledná, tá s rituálnou obeťou, možno ucho vládneho džbánu utrhla.
Na ktorej premiér so svojou suitou všetko dohodnuté medzi lídrami koalície odvolal skôr, než sme sa dozvedeli, čo si vlastne sľúbili (Ivan Hoffmann spieval na námestiach, sľúbili sme si lásku. Pričom dnes by to ani láska medzi mocipánmi nemusela byť, stačila by obyčajná slušnosť a absencia nenávisti).
Tie posledné tlačovky boli aj trocha rozprávkové. Začalo to princeznou Krasomilou, demisia ministra bola tiež ako z tej rozprávky, kde šla dievčinka ku kráľovi ani peši, ani na koni, ani nahá, ani oblečená...
Aj pán minister by bol aj odvolaný, aj vo funkcii zostal.
Alebo podobe pán premiér podľa posledného nápadu. Aj by sa na chvíľku stiahol, potom by opatrne vykukol, statusík napísal, a zasa sa chvíľočku hral na schovku...
Samozrejme, ak by sa darilo smotánku by zlízal, ak nie, však on je v úzadí, tak by vina padla na iné rozprávkové postavičky (až by možno Sulo išiel na vandrovku), či rovným dielom na všetkých 5 miliónov poddaných.
Pričom by možno stačila elementárna sebareflexia a zaradenie dvoch slovíčok z úvodu tejto úvahy do vlastnej slovnej zásoby. Fantazírujem?
Nie, nechcem tu rozoberať ani analyzovať príčiny, riešenia či dopady tejto krízy, na to je aj v priestore blogoviska dosť článkov.
Chcem sa len zamyslieť nad uvedenými dvoma slovíčkami.
A nielen vo vládnej kríze.
Lebo zvlášť v tejto frustrujúcej dobe tu máme aj mikro krízy. V rodinách, vo vzťahoch, medzi priateľmi či kolegami...
PREPÁČ a ĎAKUJEM.
Inšpiráciou k zamysleniu mi bol článok mladej blogerky Lenky Hruščákovej Prečo je dôležité vedieť sa správne ospravedlniť.
(Túto autorku som objavil pomerne nedávno a jej myšlienky - nielen z tohoto blogu - na mňa v záplave politických tém zapôsobili veľmi osviežujúco. A mne, starému matadorovi, dala táto dievčinka podnety k zamysleniu).
Nebudem robiť rešerš jej článku, prečítajte si ho.
Tieto moje úvahy sú vlastne akoby dlhým diskusným príspevkom k nemu. Možno keby si ho prečítali (a hlavne osvojili) aj naši ješitní mocipáni, nemuseli by vymýšľať rituálne obete či hry na skrývačky.
"Prečo je dôležité sa správne ospravedlniť".
Siahodlhý diskusný príspevok.
Lenkin blog je napísaný prehľadne a s nadhľadom. A hlavne so sviežou ľahkosťou. A vôbec nie je spolitizovaný. Tú súvislosť v prológu som pridal ja.
S veľkou pravdou na konci.
"A na záver chcem podotknúť, že nepoznám nikoho, vrátane mňa, kto to všetko takto krásne učebnicovo zvláda...
...
Táto téma je široká a pekne sa o nej hovorí, no ťažsie je ju praktikovať. Auuu.."
(najvýstižnejšie a všetkohovoriace je to Auuu...)
Priznám sa, takto do hĺbky som ospravedlnenia ešte nerozoberal. Skúsim teda teraz pár myšlienok. Nebudem opakovať autorkine, s nimi súhlasím a priniesli mi nový pohľad. Aj keď intuitívne som to asi tak vnímal, len nemal to takto "čierne na bielom".
Nuž, zamýšľam sa. A kladiem (si) otázky.
PREČO to nikto takto učebnicovo nezvláda?
Vrátane autorky blogu, ktorá zostavila akýsi "manuál"?
Za prvé.
Mohol a mal by to zvládať "vzťahový profesionál".
Lenže ak je naozaj profesionál a nie "pofidérny šaman", paradoxne sa nepotrebuje ospravedlňovať. Lebo sa do situácií, za ktoré by sa mal ospravedlňovať, z titulu svojej profesionality ani nedostane. Proste sa vyhne ubližovaniu.
(v ďalších bodoch predpokladáme, že previnilec nečítal predmetný blog. Alebo ho aj čítal, ale zvýraznené pocity mu nedovolia ísť podľa "manuálu" ).
Za druhé.
Lebo pracujú EMÓCIE.
Situácie tohoto typu sú zvyčajne emočne veľmi vypäté. Vtedy konáme často impulzívne a skratovo.
A aj keď sa ospravedlňujeme "po vychladnutí" s odstupom času, stále sa veci môžu vykoľajiť. Trebárs druhá strana nereaguje podľa nášho "scenára" a emócie sú späť.
Za tretie.
Pocit KRIVDY.
Často sme k ospravedlneniu dotlačení okolnosťami, pričom vnútorne sme presvedčení, že to druhá strana nám ublížila a ona by sa mala ospravedlniť. Bez vnútorného stotožnenia sa nebude žiadne ospravedlnenie úprimné. A druhá strana to s najväčšou pravdepodobnosťou pozná.
Za tretie, za štvrté, za piate...
Dalo by sa ešte pár dôvodov nájsť.
Avšak tieto úvahy ma vedú k podľa mňa k ZÁKLADNÝM OTÁZKAM.
ZA ČO SA MÁM OSPRAVEDLNIŤ?
A NAOZAJ MUSÍM?
Vybavme tú druhú. Mal by som. Hoci ma to stojí isté úsilie a vystúpenie z "komfortnej zóny".
Dôležitejšia je tá prvá.
Na pohľad jednoduchá odpoveď.
Niekomu som svojim konaním UBLÍŽIL.
Ale toto musíme "rozkľúčovať", aby naše ospravedlnenie malo zmysel.
Prvý kľúč.
Som naozaj presvedčený, že som druhej strane ublížil?
Alebo ma k ospravedlneniu dotlačila napríklad "verejná mienka"?
Bez vnútorného stotožnenia sa je naše ospravedlnenie prázdna fráza. A väčšinou nenastane úľava ani na jednej strane.
Druhý kľúč.
(iba ak nás sem pustil prvý a myslíme to úprimne).
Ublížil som vedome či nevedome?
NEVEDOMÉ UBLÍŽENIE.
Pre mňa nočná mora. Lebo vedome sa snažím neubližovať (v detstve sme muchám trhali krídla...). V nevedomom ublížení nie je úmysel.
LENŽE.
O nevedomom ublížení neviem (preto je nevedomé). V určitých prípadoch sa to dozviem dodatočne. Vtedy sa to dá čiastočne napraviť. Niekedy činmi, vždy slovami. Ospravedlnením. Schválne nepíšem "aspoň ospravedlnením". Ospravedlnenie by malo byť v hlavnej úlohe. Nikdy nie "aspoň".
Nočná mora pre mňa sú najmä tie ublíženia, o ktorých sa nikdy nedozviem. Lebo druhá strana mi to z nejakého dôvodu nepovie.
A žijeme možno roky vedľa seba, jeden v nevedomosti a druhý s pocitom krivdy...
(a z toho sa rodia ďalšie nedorozumenia, ktoré sú pre mňa nepochopiteľné, logicky obviňujem druhú stranu, jej krivda narastá a medzi nami vzniká vzťahová bariéra. A ja neviem prečo. Pričom by stačilo sa ospravedlniť. Lenže ako, keď neviem ZA ČO?? )
Tieto prípady ma desia hlavne pri vzťahoch so ženami (myslím všeobecne. Nie milostné, ale kamošky, kolegyne, susedy...)
Chlapi si spravidla povedia z očí do očí, ak treba rozbijú si hubu a o dva dni sú už spolu na pive.
Preto ja v týchto mužsko - ženských vzťahoch v prípade pochybností občas používam "preventívne" ospravedlnenie.
"Dúfam, že som sa Ťa mojim názorom nejako nedotkol. Ak sa tak nebodaj stalo, príjmi moje ospravedlnenie"
(vždy tieto ospravedlnenia myslím úprimne, aj keď sa môžu javiť z kategórie "manipulačné techniky").
VEDOMÉ UBLÍŽENIE.
Tu sa to javí jednoznačné. Kto vedome ubližuje, je chrapúň.
Ale ja to tak celkom nevidím.
Rieši to tretí a posledný kľúč.
(Aby sme si rozumeli, než to rozviniem. Vedomým ublížením rozumiem, že o tom, že som ublížil viem. Nie nutne, že som chcel ublížiť úmyselne).
Treťo kľúčová otázka:
Ubližujem vedome so ZLÝM ÚMYSLOM?
V prípade kladnej odpovede sa z "chrapúnstva" už asi nevymotáme.
A úprimne. Bude sa chrapúň ospravedlňovať? A ak áno, nie je to len stupňovanie zákernosti, aby udrel na uchlácholenú obeť znova?
Nie som na to hrdý, ale v detstve som bol chvíľu v tejto kategórii. Muchy bez krídel by vedeli rozprávať. Ospravedlňovať sa už je neskoro. Nie muchám, tie to nechápu.
Položiť otázky svojmu svedomiu, hoci vtedy nezrelému. Niekedy by som sa chcel vrátiť do toho detského myslenia. Či sme sa domnievali, že muchy sa tým pobehovaním tiež bavia?...
Ale poďme k tej druhej kategórii.
VEDOMÉ UBLÍŽENIE BEZ ZLÉHO ÚMYSLU.
A tu nájdeme prekvapivo širokú škálu. Extrém typu Sofiinej voľby (jednému dieťaťu musela matka fatálne a nezvratne ublížiť, aby zachránila aspoň to druhé. Pričom možno práve tomu ublíži viac. Nekonečné bezsenné noci a ospravedlňovania v duchu. Bez šance odpustenia a rozhrešenia...).
Odkedy som rodič, už to nevnímam len v literárnej rovine. Takéto niečo je pre mňa nepredstaviteľné.
Ale nemusí ísť o extrém.
Zrazím človeka. Nemusím byť opitý, nemusím ísť rýchlo, nemusím porušiť vôbec nič. Môžem sa ospravedlniť. V lepšom prípade obeti, v horšom jej rodine...
A hlavne v tom horšom prípade musím s tým žiť. Aj keď ma súd oslobodí.
(Nie, nestalo sa mi to. Ale raz veľa nechýbalo. Auto zastalo hádam 5 centimetrov od staršieho pána, ktorý zle odhadol čas a priestor prechodu cez cestu. Ostal paralyzovaný ako srnec v svetle reflektorov. Ako aj dcérka vedľa mňa. Bez dychu a s hrôzou vypúlenými očkami. Krvi by sa nedorezal ani v jednom z nás. A ja som myslel, že mám od tlačenia na brzdu zlomený členok... ).
Ale ešte na výške som bol pred voľbou.
Či vedome (hoc nechtiac) budem ubližovať alebo mi bude ublížené.
Šli sme z hokeja (no šli... Valili sme sa).
A v zúženom schodisku na východe z legendárnej tribúny C (centra "skalných", ktorí určovali skandovanie a po každom góle Slovana sa všetci v eufórii nahrnuli z dvadsiatich schodov na prvých päť) sa tí zadní húfne hrnuli a prední začali padať. Nuž a strední v dave začali po tých popadaných šliapať.
A ubližovať im v pude sebazáchovy. Na tú hranicu som sa dostal aj ja. Buď budem šliapať po ľuďoch, alebo ľudia po mne...
Svoju voľbu som sa nedozvedel. Obávam sa, že by som ako hrdina z toho nevyšiel. Ale kto už teraz vie. Vieme presne, ako by sme sa mali a chceli v krízových situáciách zachovať. Ale až tie krízové situácie to ukážu.
Ale vráťme sa na štadión.
Došlo k zmene "kvantity v kvalitu". Pozitívna davová psychóza. Tak, ako dav vedel skandovať "a bi, a bi, a bi sparťana do hlavy" začal teraz skandovať "STOJTE, STOJTE!!"
A stal sa zázrak. Dav zastal... Tí popadaní a pošliapaní v mžiku boli na nohách a zmizli ako gáfor. Šrámy či zlomeniny rátali až doma. Tu neviem, ako by to dopadlo s ospravedlneniami...
V tejto kategórii (vedomé ubližovanie bez zlého úmyslu) by sa dalo ešte dlhóóó baviť o každodennej vzťahovej rovine.
Napríklad taká NEVERA.
Ktorá vedome ubližuje partnerovi. Ale nemusí tam byť zlý úmysel, "iba" zamilovanosť.
V určitom štádiu niekomu tak či tak ublížiš. Buď partnerke zo stáleho vzťahu, alebo milenke, čo ti poplietla hlavu...
Pravda, záleží od "mantinelov nevery". Pre niekoho je nevera už letmý bozk, pre iného až dokonaný sexuálny akt.
A sú tu ďalšie faktory.
Ide o jednorázové potešenie na jednu noc, alebo citové zainteresovanie?
Vyrieši (a napraví) tie "prešľapy" ospravedlnenie?
A ubližuje nevera druhému partnerovi, aj keď o nej nevie? Ak sa chcem ospravedlniť, musím sa najprv priznať. A neublížim tým priznaním viac, ako samotnou neverou?? Zvlášť vtedy, keď som sa s tým rozhodol už skončiť? Nie je lepšie (ohľaduplnejšie) ísť s tajomstvom do hrobu?
(ťažká téma. Navyše presahujúca rámec tohoto "diskusného príspevku").
Ďakujem všetkým čitateľom za čas, ktorý venovali prečítaniu týchto úvah.
(čím sme plynule premostili k druhej téme).
ĎAKOVANIE ako téma si zaslúži vlastný priestor.
Lebo je podľa mňa minimálne rovnako dôležité, ako ospravedlnenie.
Tu ale budem oveľa stručnejší.
Že úprimné "ďakujem" by malo sprevádzať úprimné "prepáč" by mala byť samozrejmosť. Svedčiaca o veľkorysosti a nadhľade oboch strán.
Navyše ďakovanie sa viaže len s pozitívnymi emóciami a nič nás nestojí.
Na rozdiel od ospravedlnenia sa nemusíme premáhať (ak pravda ďakujeme úprimne a nezištne).
Mňa poďakovanie vždy poteší. A je úplne jedno, či ďakujem ja alebo je ďakované mne.
Ďakujme si aj za drobnosti, alebo veci, na ktoré sme si zvykli ako na samozrejmé.
A aj za snahu, ktorá nedopadne najlepšie. Ak vám niekto spraví rannú kávu, ale pri jej servírovaní vám poleje obľúbené noviny, vždy máte na výber.
Môžete zareagovať, nič sa nestalo, ďakujem za kávičku. Skvele rozvoniava.
Alebo, bóže, či si len grambľavá. Dúfam, že to dáš do poriadku.
***
Epilóg.
Ospravedlnenie Eduarda Hegera tým, ktorých sa tlačová Oľano beseda zo štvrtka 11.3. "dotkla" je presne príklad, ako by ospravedlnenie nemalo vyzerať...
Zajtra by mala byť "vládna tajnička" rozlúštená (alebo aj nie). Nuž, nechajme sa prekvapiť.
