S kamaláskou Dankou na hoteli. S Twin Peaks v hlave... (alebo je všetko inak?)

(a aby toho nebolo málo, zjaví sa aj Richard. Nie ten politik, čo tak štve premiéra. Pevec Richard.) * * * Ak ste čakali len kvôli tomuto do polnoci, ospravedlňujem sa za malé meškanie. Kto tu už čo garantuje...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

V minulej časti (šesť a pol) sme sa zoznámili s Dankou. Ak chcete mať prehľad, kliknite si. Ak nie, veľmi stručne zopakujeme jej dej. Dnes teda siedmy diel skompletizujeme.

Než sa poberieme do (vymysleného) hotela, musíme opäť zdôrazniť, že všetky osoby a miesta v ktorejkoľvek časti (minulých, tejto aj budúcich) sú skrz naskrz vymyslené.

(táto formulka sa používa pre prípad, že by sa niekto v telenovele spoznal a chcel by ísť na súd. To potom s ním radšej skočím na sudové a tam si to vysvetlíme).

V minulej pol časti blogonovely sme videli.

Miki už viac ako dekádu pôsobí po odchode zo Stoličného mesta na novej škole. Ako zástupca riaditeľa má na starosti organizáciu maturít. Medzi ním a sympatickou maturitnou predsedkyňou Dankou (zistili, že sa poznajú ešte z vysokej školy, bola Mikiho žiačka) nastane názorový súzvuk.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Študenti úspešne zmaturovali (Jsou dnu kdy svítá o něco dřív), na spoločnej rozlúčkovej večeri pri tanci "telo na telo" to medzi Mikim a Dankou zaiskrí. Miki ju odprevádza na hotel. Prijal pozvanie na kávu a práve vchádzajú (takmer ruka v ruke) do hotela...

 V reklamnej prestávke sme videli krátky film, kde Miki spomína na prvú oslavu Dňa učiteľov na novom pracovisku.Nechcete si to predsa len radšej celé prečítať?

Prvé časti boli hudobne ilustrované najmä Palim Hammelom, neskôr sa pridali aj ďalší hudobní maliari. Minule sme boli len s troma chuťovkami (tie máme v článku roztrúsené aj dnes, všetky dodal Láďa Š. Prvá už bola v rekapitulácii minulej časti, týkala sa maturantov. Ďalšie dve sú o Danke).

SkryťVypnúť reklamu

Sľúbili sme si, že dnes bude hudba v hlavnej úlohe. Ale trocha inak ako Štaidlovky, ktoré dokresľujú atmosféru "pred" a "po". Tieto budú v akcii vo finále.

Všetky tieto hudobné motívy si pustíme hneď na začiatku. Odporúčam si ich vypočuť ešte pred čítaním druhej kapitoly. Objavia sa totiž v kľúčových scénach v mojej hlave a výrazne ovplyvnia dej. Ak ich budete mať napočúvané, možno sa pri čítaní zjavia aj vo vašich hlavách. Prežijete to autenticky, čosi ako 4 D kino.

Dnes bude hlavný hudobný (ale aj opäť aj obrazový) doprovod zo seriálu Twin Peaks. Pre mňa je zo seriálov úplne TOP. Je v ňom všetko, čo aj v dnešnej časti. Ba aj ingrediencie naviac. My z nich použijeme krásne ženy (jedna z nich je veľmi podobná Danke), iskrenie, vášeň, nenaplnené túžby... Násilie a vraždu, ktorou seriál začína, si pre tentoraz odpustíme. Ale ich premietnutie do krásnej hudby z traileru, ktorá na istý čas neodbytne obsadí moju myseľ neovplyvníme...

SkryťVypnúť reklamu

Popri Twin Peaks sa mi v hlave zjaví aj bard slovenskej hudby Richard a vo finále (ako inak) Pali Hammel. Dnes už viem...

Hudobná predohra. Nepodceňujte ju.

Skvelý seriál. Kniha mnohé dopĺňa...
Skvelý seriál. Kniha mnohé dopĺňa... 

Začneme trailerom k seriálu Twin Peaks. To je ústredný motív vo finále v mojej hlave. Silný je aj obrazový dooprovod. Ak seriál poznáte, vtiahne vás to. Ak nie, možno aspoň zacítite mysteriózno desivú atmosféru.

Nastupuje Richard.

Obrázok blogu

V reklamnej prestávke sme si minule dali Cigaretku na dva ťahy. Tá nebude v mojej hlave, ale premostí ku kľúčovej skladbe. Ak ste počúvali predchádzajúcu melódiu, možno tiež nadobudnete pocit, že Jaro Filip pri jej skladaní bol ovplyvnený tragickým príbehom Laury Palmer.

SkryťVypnúť reklamu

Popri melódiách z Twin Peaks je hlavnou (či hlavovou) melódiou poznanie, že Nebude to také ľahké(drahá).

A na záver klasika. Spolu s Palim Dnes už viem.

Vypočuté? Takže môžme začať. Teda vlastne pokračovať.

(Pali sa zjaví ešte celkom na konci príbehu. Pripomenie, o čom sú kamalásky)

Obrázok blogu

Upozornenie: v nasledujúcej označenej časti budú niektoré pasáže pôvodného článku autocenzurované.

Obrázok blogu

Part 2. Na hoteli.

A spolu vykročíme k hotelovým dverám...

O chvíľku už sme na izbe. Luxus. To z akých zdrojov žijú v tom Ružomberku? (už som tu bol v pondelok, keď som Danke pomáhal sa nasťahovať. Ale vtedy som sa venoval jej, a nie priestorom. Naviac pri osvetlení ten luxus vynikne viac, ako cez deň).

Miki, nevadí, keď sa najprv sprchnem? Som z celého dňa úplne groggy. Bude to minútka, zatiaľ postavím vodu.

Neprotestujem. Izba je veľká, z predsiene vľavo. Pohodlne sa usádzam v kresle. Vpravo je kúpeľňa so sprchovacím kútom. A ešte čosi oproti hlavným dverám (mimo dohľadu z izby. Kuchynský kút?)

Tam zmizla Danka, počul som ako naberá vodu a zapína kanvicu. A potom, už v ružovom ľahkom župančeku, vkĺzne do kúpeľne. Dvere nezavrie...

Vidím všetko ako v telke. V životnej veľkosti. Ako Danka ladne vykĺzne zo župana. V sprche zatiahne priesvitný záves. Po jej tele (za tým závesom akoby v hmle, ako v tej rozprávke, ani nahá, ani oblečená) steká prúd vody.

Na chvíľu ma chytí des, spomienka z čundru ešte na strednej. Horúčkovito siahnem do saka a otváram krabičku. Podvedome očakávam nastrihaný sáčok od mlieka... fuuu. Vydýchol som si*. V krabičke je to, za čo som zaplatil.

* Taký pubertálny fór sme na čundri vyviedli parťákovi, za ktorým prišla frajerka.

Keď Danka vychádza zo sprchy, naoko sa zľakne. Akože tie otvorené dvere si všimla až teraz. Rýchle vkĺzne, ešte celá mokrá, späť do župana. Voda už dávno zovrela.

O chvíľu sedí v izbe oproti mne. Kávička lákavo rozvoniava. Ale je posledná, na čo mám teraz chuť. Už od príchodu mám „kávový syndróm“. A tá scéna v sprche mi to nijako neuľahčila.

Dáš si cukor? Danka vstáva a nakláňa sa ku mne s cukorničkou. Nedá sa nevšimnúť ledabolo zaviazaného opasku župana. Vstávam zo stoličky a ako je Danka naklonená, jemne do nej drgnem a vysype sa trocha cukru.

Obaja sa vystrieme a stojíme oproti sebe. Nevdojak som pri tom vstávaní zavadil o jej (ledabolý) opasok. Ten sa rozväzuje a župan sa roztvára. A mne sa naskytá úžasný pohľad. Až na vrcholky hôr...

Čitateľ si vrcholky hôr pamätá zo scény s Táničkou. Len tam som akoby čítal braillovo písmo. Teraz mám panoramatický výhľad...

Vieš, Danka, ja sladím najradšej medom. (A tuším, kde ho môžem nájsť).

To už sme „fejs tu fejs", ústa na vlások od seba. Cítim jej horúci dych. Moje oči sa vpíjajú do tých jej tmavých studničiek. Jemne jej skladám zlaté okuliare. A zrazu, okamih, a už nenásytne hltám ten med. Ústa sa nám dychtivo spojili.

Župan je už celkom „dokorán“. Danka ho ladne zhadzuje a ja zrazu cítim aj cez košeľu hebkosť jej vlhkej pokožky. Jazyky zúrivo vedú medový súboj. Normálne vnímam tú chuť. Agátový.

Danka mierne cúvne k stolu. Najprv myslím, že chce uniknúť z objatia mojich chtivých rúk. Ale nie. To sa len načahuje po krabičke, ktorú som nechal ležať na stole, hneď vedľa kávičky. Že aký som nevdojak vyslal signál...

 Lenže kým jej šikovné ruky rozbaľujú krabičku sa v mojej hlave začali diať čudné veci.

Zrazu som miesto Danky videl Osudovú. Ako pohŕdavo odhadzuje rovnakú krabičku a šepká mi, nerada lížem med cez sklo... A tento jej šepot podfarbuje tichá tajomná melódia. Twin Peaks!! (hudobný „podmaz“ sa nenápadne zhlasňuje).

Osudovú strieda iná scéna. Moja zákonitá (Životná. Táto pozícia sa otriasa v základoch).

A okolo nej skackajúce ratolesti vykrikujú. Vyzradia moje stretnutie na stanici s Ivanou. Ocko sa stretol s frajerkou, s frajerkou...

Ale zákonitá sa len usmieva a vraví, to je deti bývalá. Ja som teraz jeho frajerka. A na dôkaz svojich slov sa ku mne privinie a dá mi na pery dlhý bozk...

(tak to bolo vtedy. Teraz je to ale inak. Celé zle...Twin Peaks už pulzue na celú izbu. Vlastne na celú hlavu)

Ratolesti sú o päť rokov staršie. Už nehopsajú.

A zákonitá sa usmieva akosi smutne.

A vraví deťom, to je deti, jeho budúca.

To ja som bývalá.

A nechystá sa ku mne privinúť. Objíma deti...

(Twin Peaks stíchlo ako šibnutím kúzelného prútika. Miesto toho...

... Vraj trháš moje fotky. Majetok náš rozdelí až súd).

Richard??? V mojej hlave???)

A scéna bledne. Richard stíchol. Na chvíľu.

Vracia sa Twin Peaks (už sa ničomu nečudujem...).

Okamih. Som späť. Stále zo zotrvačnosti hľadám v Dankiných ústach med. Ale už je akýsi horký. Danka práve prerušuje medobranie a šikovnými prstami rozbaľuje krabičku. V tej chvíli dúfam, že tam budú tie igelitové franforce.... 

(Opäť mám sedemnásť a sme na čundri. Jaro si pospevuje svoju odrhovačku. Ponad náš dom letel pštros, v zobáku má primeros... Delíme si poklad, čo sme pred chvíľou Erikovi vymenili za nastrihaný mliečny sáčik. Ľahká matematika, každému jeden "pieces". Chalani, a viete ako sa to nasadzuje? Nestaraj sa, to ti predsa nasadí ona...)

DOSŤ!

Zľahka Danku odstrčím. Prekvapený pohľad tých veľkých tmavých očí.

Prepáč Dani. Nemôžem. Nie je to tvoja chyba. Si skvelé dievča.

(Škoda, že som si ťa na tej imatrikulácii nevšimol lepšie. Bolo to práve medziobdobie medzi Osudovou a Životnou. Ktovie, aký prívlastok by si dostala, keby sme si vtedy niečo začali. Kúrnik, baby, budúce kamalásky. Vysielajte riadne signály! Inak sa mi, slepci, nevieme orientovať!)

(Ale Danka vtedy nevysielala signály. Bola vyplašené „prváčatko vtáčatko“. A ja som tiež vtedy nevyzeral ako objekt jej milostného záujmu. Ale ako „tyran“, ktorý ich vystavuje ponižujúcim procedúram prijatia do „Cechu“. Tentoraz ešte len študentského).

(Dnes si myslím, že tie signály vysielala neskôr. Na tých cvikách. Tie štíhle dlhé nohy vystreté do uličky ako antény. Lenže to môj „prijímač“ už bol zameraný na „Životnú“).

Dvíham župan a dávam jej ho cez plecia. Stojí meravo, po žiarivom úsmeve ani stopy. Po lícach jej stekajú slzy. Keď jej župan zľahka naprávam, opäť sa nechtiac (chtiac?) dotknem jej pŕs.

Nebude to ale také ľahké (drahá).

(Znova Richard. A v pozadí bizarný „podmaz“ Twin Peaks.)

V hlave sa mi zjaví hnusný červík

(...mňa sa nezbavíš, s tým sa lúč...).

Ma tvár bývalého spolubývajúceho z internátu Antona.

A šepká mi do ucha.

(...a márne sa snažím zachovať kľud...)

Miki. Nebuď predsa chuj. Však je to iba na jednu noc. Nikto sa nič nedozvie.

Užívaj si, kým si mladý. Už to dlho nepotrvá. Ryby budeš chytať na dôchodku...

Mi nevrav, ze nechceš s ňou ísť do Honolulu. (...hlavou mi blyslo...)

Mi nevrav, ze nechceš ochutnávať ten sladký jaskynný nektár. Až kým sa jej telo v slastných vzdychoch nenapne ako luk. (...tak dopúšťaš sa viny...)

Mi nevrav, že s ňou nechceš splynúť v divokom rytme spotených tiel. (... a do zámku nepasuje viac môj kľúč...)

CHCEM, CHCEM, CHCEM!!!

(Takto trpel Adam v raji pri pokúšaní diabla?? A to šlo len o skurvené jablko...)

Strhnem sa. Neviem, ako dlho som tam stál (a nie sám).

Dankine ruky sťa zvodné chápadlá krásnej medúzy ma už jemne vťahujú do lákavého objatia (zajatia). Moje váhanie si vysvetlila po svojom. Jemne sa vymaním, beriem z operadla kresla sako. Na odchode ešte letmý bozk na pery (med nahradila slanosť mora). Nesmiem sa obzrieť, lebo to neustojím. A bude ma čakať Raj. Spolu s Peklom...(...asi chcem, aby som bol už fuč...)

Richard v mojej hlave stíchol. Aj Twin Peaks šli do stratena. Nastalo ohlušujúce ticho. KONEČNE!!!

Dnes už viem (...keď láska stráca dych...) (tak už aj ty, Pali??)

Obrázok blogu

Ahoj, prídem zajtra k vlaku (už vo dverách).

Kávička, kvôli ktorej som vlastne tu, ostáva nedotknutá... (deja vu) a vedľa nej načatá krabička (nie, cigarety to nie sú). Tak skoro ju nebudem potrebovať.

Prespal som v kabinete.

Ale spánok dlho neprichádzal. Tak som si ľahol na chrbát a privrel oči. A zrazu som všetko videl ako v kine. Čo by bolo keby.

Part 3. Sen.

(tak blízko jsem tvá ústa měl...)

Obrázok blogu

V živote, ani predtým, ani potom som taký živý sen nemal. Keby som sa nezobudil, sám, spotený a celý dolámaný v kabinete, prisahal by som, že to bola skutočnosť...

 * * *

EPILÓG

Piatok na peróne. Mrholí.

(Mží ti do vlasů. Ale neodchádzam ja, ale Danka...)

O včerajšku sa nebavíme.

Až pri nástupe do vlaku.

A prepáč Dani.

Ty prepáč, viem že máš rodinu.

(Danka je rozvedená. Deti nemali).

Verím, že svojho princa stretneš.

Smutný úsmev.

Napíšeš?

Jasne.

Kamoši?

Na život a na smrť.

A možno k vám na rok prídem robiť predsedu.

Neviem, asi to nie je dobrý nápad. Ale urob ako chceš.

Tak Čau.

Maj sa pekne.

(Znova letmý bozk. Taký kamaláskovský...)

...

Ešte pár týždňov sme komunikovali na webe. Hotel sme už nespomínali. Ten "súzvuk" stále fungoval. Ale niečo vyprchalo. Postupne to ustávalo. Posledná správa, pozdrav z Benátok. A uži si leto...

Dnes už je spolu so Zuzkou na Tríbeči...

* * *

Tu sa musím pristaviť. Čitateľ už vie, že som mal sen. Ale nevie aký, cenzor ho celý zabavil. Vedel prečo. Lenže čo keď je všetko inak a ten sen začal už vstúpením do hotelovej izby?

Autor je známy svojou bujnou fantáziou. A dnes, keď už nastupujú iné s vekom súvisiace faktory (pravdu mal červík Anton. Užívaj si, kým si mladý, už to dlho nepotrvá...), spomienky môžu miešať sen z realitou. Čo je čo?

Na autora sa nemožno spoľahnúť. A Danka je už na Tríbeči. Ako povedal jeden diskutér v minulej časti, "nezáleží na tom, že se to nestalo až do důsledků. Důležitý je, že se to mohlo stát..." (vie o čom hovorí. Nie som sám, čo má kamalásky).

A tie "důsledky" môžu byť rôzne. Ako som už spomínal, jedna vec je byť verný a druhá, ako sú nastavené "mantinely" vernosti. Pre niekoho môže byť nevera už aj letmý bozk...

Je možné, že v skutočnosti bolo všetko inak.... Previnieme film na začiatok druhej kapitoly.

Part 2. Na hoteli.

A spolu vykročíme k hotelovým dverám...

O chvíľku už sme na izbe. Luxus. To z akých zdrojov žijú v tom Ružomberku? (už som tu bol v pondelok, keď som Danke pomáhal sa nasťahovať. Ale vtedy som sa venoval jej, a nie priestorom. Naviac pri osvetlení ten luxus vynikne viac, ako cez deň).

Urob si pohodlie, postavím na kávu.

Pohodlne sa usádzam v kresle. Vpravo je kúpeľňa so sprchovacím kútom. A ešte čosi oproti hlavným dverám (mimo dohľadu z izby, tam práve zmizla Danka. Kuchynský kút?)

Počujem, ako Danka naberá vodu a zapína kanvicu. Za chvíľu prichádza z voňavými šálkami.

Dáš si cukor? Danka vstáva a nakláňa sa ku mne s cukorničkou. Nečaká ani na odpoveď, už zo školského kávičkovania vie, že kávu musím horúcu a sladulinkú. Obaja si vybavíme scénu, keď som si do šálky miesto práškovej smotany dal vrchovatú lyžičku soli... (že ju nevypiješ. Stavíš sa? Čo dáš do banku? Kto prehrá, musí zajtra druhému v priebehu dňa splniť tri priania. Kedykoľvek a akékoľvek, aj v priebehu skúšania. Platí. Kávu som dal na dúšok. Danku som ale na druhý deň veľmi netrápil...)

Pri tej spomienke sa obaja spontánne rozosmejeme. Tak ďakujem Danka, a nielen za tú kávu. Bol to úžasný týždeň. Za iných okolností... Pssst. (sadá si na operadlo môjho kresla a položí prst na moje pery). Miki, nie sú iné okolnosti... Obom nám je všetko jasné. Aj bez ďalších slov. Prídem zajtra na stanicu? Nie je to nutné. Máš svojej roboty dosť. Rozlúčime sa teraz.

Stojíme oproti sebe, chytíme sa za ruky a dlho si pozeráme do očí. Tak teda šťastnú cestu. A ďakujem aj za decká. Bola si skvelá. Danka sa usmeje a vtlačí mi na pery letmý bozk. Ďalej už mlčíme. Pomaly odchádzam. Ešte raz sa obzerám, snažím sa vtlačiť do pamäte ten obraz, ako stojí vo dverách, krásna v tých letných modrých šatách, rukou ešte ľahko kývne na pozdrav a potom sa dvere zatvárajú...

Prespal som v kabinete.

Ale spánok dlho neprichádzal. Tak som si ľahol na chrbát a privrel oči. A zrazu som všetko videl ako v kine. Čo by bolo keby...

Epilóg už nebol potrebný.

No tak si vyberte. Ja vám nebudem našepkávať...

* * *

O pár mesiacov som si kúpil nový Hammelov album. Začínal takou zvláštnou skladbou. Kamalásky.

Obrázok blogu

BONUS ("Sovy nejsou, čím se zdájí být...")

Seriál Twin Peaks je temný a mysteriózny. A hlavne úžasný, aj keď chvíľami máte chuť Lyncha "zlynchovať". S každou rozlúštenou záhadou pribudnú dve tri nové.

Prvé dve série nechali množstvo otáznikov. Kto sa domnieval, že pokračovanie po 25 rokoch prinesie rozuzlenie, nesmel by poznať Davida Lyncha. Zabiť ho je málo...

Miesto neho zabili krásnu a záhadnú Lauru Palmer. Všetko začalo objavením jej mŕtveho tela.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ak sa vám mysteriózna hudba z Twin Peaks páčila, pripájam e šte tri temné lahôdky. Záhadného príbehu, ktorý začína vraždou krásnej Laury Palmer.

Twin Peaks intro(prakticky to isté, čo na začiatku, len v orchestrálnej verzii)

The Nightingale

Dance Of The Dream Man

NABUDÚCE SA VIDÍME (ČÍTAME) V LEVOČI.

Už sme v súčasnosti. Tej letnej. Dokončíme náš východný trip. Ale ešte predtým jedna spomienka (do ktorej sa, ako obyčajne, možno vnoria ďalšie).

Levoča, jeseň 1981.

... a pozrieme si nádhernú Levoču.
... a pozrieme si nádhernú Levoču. (zdroj: -mg-)

Už som s Ivanou (Osudovou) vyše mesiaca. Prežívam najkrajšie obdobie doterajšieho života. Aspoň čo sa lásky týka. Práve sa nachádzame na dva týždne v kraji, kde nič nie je* (teda to sa dozvieme až podstatne neskôr. Teraz sú tu zemiaky, ktoré deň čo deň zbierame z polí).  

(* autora tej geniálnej myšlienky som osobne zažil a mal tú "česť" zotrvať s ním v krátkom rozhovore na nejakej konferencii niekedy začiatkom 90-tych rokov minulého storočia. Tejto epizóde sa budem ale venovať v treťom dieli trilógie o plagiátoch, nech teraz nezdržiavam).

Ubytovaní sme na dvoch miestach. Väčšia časť v Opátke, menšia v Levočskej doline. Aj ja s Ivanou. Každé ráno nás vozí autobus na pole a z poľa. Tú polhodinu máme spolu rezervované zadné sedadlo (ostatní to rešpektujú). A občas, okrem dlhých rozhovorov, dochádza aj k jesennému medobraniu.

Hneď druhý deň na večeri prišiel čunderparťák Jožo s frajerkou s takým návrhom. (S Jožom spolu pokračujeme na rovnakej fakulte. On študuje čistú biológiu, od druhého ročníka sme si vybavili aj spoločný intrák. Žiaľ, staré zlaté atriáky nahradila luxusná Družba. Kde už babu tak ľahko nedostaneš).

Sme totižto ubytovaní v chatkách, v dvojposteľových izbách. Chalanské a babské chatky zvlášť. Nuž a oni vymysleli akciu "guľový blesk", na konci ktorej po sérií malých a veľkých rošád by sa naša štvorka ocitla na jednej chatke. A posledné malé rošády by spočívali v tom, že Jožo sa presunie ku Kvetke a Ivana ku mne.

Asi som nevedel celkom skryť nadšenie z pripravovanej akcie. Aj som tajne dúfal, že na tejto brigáde sa dostanem k ďalšej „méte“, ako budú neskôr vravieť v záplave amerických seriálov. Ivana ale návrh zamieta. Ešte nie... (toľko logistickej a kombinatorickej práce nazmar. Na tejto brigáde mi ostal súdený ako spolubývajúci Jožo).

V sobotu som dohodol návštevu u bratranca Stana v Levoči. Majú malú dcérku Moniku, dohodli sme, že im večer urobíme au pair (tiež slovo z budúcnosti), a oni si skočia do kina. Pri malej nemajú čas.

Po obede sme zašli do Levoče. Ivana je mestom okúzlená. Námestie nie je preľudnené, je tu viac počerných občanov ako u nás. A tiež slabozrakých a slepcov. V Levoči je špeciálna škola. Ale to nás nerozptyľuje, aby sme v pokoji poobzerali námestie s kostolom. A tiež pozerali výklady obchodov. Ivu zaujal cibuľový servis. Raz taký kúpim. Možno ako svadobný dar...

Okolo štvrtej prichádza na dohodnuté miesto Stano. Autom nás berie na sídlisko, kde bývajú. V byte im predstavím Ivanu (hrdo vravím, toto je moja priateľka. Ako neskôr vysvitne, budú jediní z rodiny ktorým som ju stihol predstaviť. Nasledujúce leto mala prísť k našim. Ale to už sa rozháral plamienok nezmyselnej žiarlivosti, ktorý mal všetko to krásne spáliť na prach), sadneme k vínku a plynie príjemný rozhovor. Malá spí vedľa v izbičke.

Asi o hodinu sa ozve plač. Po prebalení a nakŕmení už malý smejko poskakuje v postieľke. Opatrne sa zoznamujeme, či nebude problém, keď s nami ostane sama. Nebude.

Stano s manželkou nám dávajú ešte pokyny a odchádzajú do kina. A my skoro dve hodiny blbneme s malou. A ja sa vžívam do role, keď budeme mať s Ivanou vlastné. Tri, chlapca a dve dcéry. O tom vôbec nepochybujem. A zdá sa, že aj Ivana si to užíva...

Po návrate z kina ešte pol hodinku pokecáme. Potom sa lúčime, Monča nám veselo kýva pápá, ešte nás vycmuligá a Stano nás vezie do chatky v Levočskej doline. Iva ide ku Kvetke, ja k Jožovi. Dnes to bol veľmi príjemný deň.

***

Obrázok blogu

Moniku som videl vtedy prvý a posledný raz.

Keď sa raz vracali s mamou z lekárskeho vyšetrenia v Košiciach, tesne pred Levočou, už stáli v chodbičke pripravené vystúpiť. Moment, prechytenie rúčky, možno preloženie tašky... Výhybka, hegnutie vlaku, rozletenie dverí a Monika mizne v čiernej ničote....

Stano čaká na stanici, ktosi oznamuje, že vlak stojí pred stanicou, čosi sa stalo. Premkne ho zlá predtucha...

Prešli si svojim peklom, vzájomnými výčitkami, nekonečnými bezsennými nocami, každodenným sedením pri malom hrobčeku, keď už aj slzy vyschli, otázky Bohu aký má život vôbec zmysel....

(Stano nebol len obyčajný bratranec. Bol mi skôr ako starší brat. On bol neformálny boss našej partie, loziacej v detstve po rozvalinách Spišského hradu a blízkom okolí. Neskôr, keď mal v Levoči v škole nejaké problémy, vybavili mu naši miesto na učňovke v Dubnici pri ZŤS-ke. Mama mu prala, žehlila, cez víkedy chodieval z internátu k nám).

S odstupom času po tej strašnej udalosti sme mali dlhý rozhovor. Vieš, Miki, nespíš dlhé noci a rozmýšľaš, prečo sa to stalo a prečo práve tebe. Žiadne pilule nepomôžu. A tí premúdrelí psychoši skúšajú na tebe tie svoje osvedčené postupy, pričom o tom, ako ti je vedia úplné hovno. A ty máš problém pri tých drístoch sa ovládnuť. Nikomu to neprajem, ale nech mi príde radiť, keď sa jemu zabije decko. Vtedy ma môže pochopiť...

Čas je ale ránhojič, ej keď hlboká jazva navždy ostane. Dnes má Monika dvoch dospelých bratov. Určite by z nich mala radosť.

Miroslav Galovič

Miroslav Galovič

Bloger 
  • Počet článkov:  163
  •  | 
  • Páči sa:  599x

Od mala som spojený so školou. Po absolvovaní základnej, strednej a vysokej školy som "prestúpil" za katedru a všetky stupne si zopakoval, tentoraz v opačnom poradí. A občas ma kopne aj spisovateľská múza :-)... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
SkryťZatvoriť reklamu