Ak ste s nami neabsolvovali celú "vrátnu ababázu", trocha zrekapitulujeme.
Najprv sme si prezreli starú, dnes už nefunkčnú lanovku z Vrátnej na Grúň.
(pravda, na hornú stanicu sme si museli vyšlapať po svojich To sme pri veľkej chate boli prvýkrát).
Cestou k Chate Vrátne sme ešte odbočili k nedokončenej žltej stavbe pod Sokolím (cestou sme náhodne objavili pri ceste ešte dve schátrané chaty. Jednu hlavne zvonka, druhá bola rozožratá najmä zvnútra).
Tak snáď nás dnes už nič nerozptýli a budeme sa môcť venovať Chate Vrátna. Ktorá bola roky rokúce miestom oddychu a občerstvenia po návrate z hrebeňovky. Dnes musia turistom stačiť bufety pod chatou. A vyblázniť sa môžu aj deti.
Nuž, parkujeme na parkovisku pri "točne" autobusov. Ak je pekné počasie a prichádzate neskôr, môže to byť problém a musíte sa vrátiť na nižšie parkoviská, alebo sa zaradiť do hada popri ceste,
Chata Vrátna, 21. júl 2021.
Dnes si môžeme spraviť iba exteriérovú obhliadku. Tak poďme na to..
Obzeráme ďalej.
Tu sa laicky domnievam, že vežička slúžila ako nejaká elektrocentrála (podľa špirál, ktoré sú na nej). A jej úlohu prebrala búdka vedľa nej. Ale možno trepem piate cez deviate...
Chata Vrátna, 21. júl 2014.
Mohol to byť normálny, príjemný slnečný letný deň ako každý iný.
Živly ale popoludní rozhodli inak. Nezažil som to osobne, správy prichádzali postupne. Neskôr sme ohromení pozerali tú skazu v televíznych šotoch a nevychádzali sme s údivu... Šok je slabé slovo.
Inokedy pokojné (ba až vyschnuté) potôčky nabrali na sile, opúšťali korytá a začali dielo skazy. Konkrétne vo Vrátnej brala neovládateľná zmes vody, bahna a balvanov autá ako hračky, rúcala stromy sťa zápalky, cesta cez Tiesňavy sa rozpadala, kusy asfaltu mizli s prúdmi zdivočelej Varínky...
V okolí chaty a kabínkovej lanovky ostalo uväznených viac ako 120 ľudí, horská služba bola v plnej permanencii. Mnohé z viac ako 40 áut na parkovisku sa odplavili aj 2 - 3 kilometre a ostali z nich len skrkvané plechy. Možno považovať za zázrak, že sa kalamita zaobišla bez straty na životoch...
Letecké zábery a následný geologický prieskum objasnil, čo sa to vlastne pred siedmimi rokmi stalo. Bol to dôsledok zrážkových anomálií, podľa SHMÚ dosiahol zrážkový úhrn vo Vrátnej 67 mm za 3 hodiny. Najmä zo svahov Hromové a Steny sa odtrhla premočená pôda a valila sa do doliny. Prúdy bahna, hliny, kamenia a stromov stekali lavínovými žľabmi a asi 560 metrov od dolnej stanice lanovky sa spojili. Výška toho toku toku bola 3 až 4 metre, odhadom bol premiestnený materiál v objeme asi 100-tisíc kubických metrov.
Celková škoda vo verejnom aj súkromnom sektore bola vyše 10 miliónov eur. Vrátna bola na dlhý čas odstavená z prevádzky, urýchlene sa opravovala cesta, v permanencii boli cestári, vodohospodári aj energetici(všetky objekty sa pripojili k elektrine až začiatkom decembra)
(zdroj informácií o kalamite: pravda.sk)
Ako už vieme, chata Vrátna sa z tejto katastrofy nespamätala dodnes. A ktovie, či sa vôbec ešte spamätá...
Pripomeňme si kalamitu obrázkami z internetu.
Chata a okolie.
Cesta a autá(alebo čo z nich ostalo...)
Vráťme sa ale do prítomnosti.
Po obhliadke veľkej chaty si obzrieme cestou na symbolický cintorín ešte menšie sestry po ľavej strane cesty.
Chatová trojica pri hlavnej chate.
Prejdeme sa trocha do kopčeka. Po ľavej strane vidíme trojicu chát. Tiež ich černobyľská prítomnosť neudrie hneď do očí. Až na druhý pohľad, pri podrobnejšom skúmaní.
Prvá.
Prichádzame k nej po mierne schátranom schodisku (prvý signál). Podobne ako ostatné dve, je zatvorená. Tak si ju obzrieme aspoň zvonka, zaujímavé sú hlavne štýlové vstupné dvere.
Druhá.
Architektúra ďalších dvoch chát je prakticky rovnaká. Z tejto dám len tri snímky, podrobnejšie preskúmame trojku.
Tretia.
Trojka je trocha "reprezentatívnejšia". Ale aj menej prístupná, hlavný vchod je celkom zarastený. Cez malé rozbité okienko nakukneme dovnútra (nič extra prekvapujúce).
Dôkladne si chatu poobzeráme z troch strán (zozadu by bol trocha problém).
Dnes to bolo menej náročné.
Preto využijem čas a zájdem ešte na symbolický cintorín. Hanba - nehanba, ešte som na ňom nebol. Pri Popradskom plese už x - krát, ale tento "domáci" som zatiaľ akosi obchádzal. Je čas to napraviť...
Symbolický cintorín. Tiež občas Černobyľ ľudských osudov...
Nad chatami je drevený most.
Cesta k cintorínu
Cesta pokračuje na druhom brehu. Je to príjemná prechádzka, čoskoro sme pri druhej lávke. Značka na kraji oznamuje, že ideme správne.
O chvíľu s vynorí symbolický cintorín.
Po okrajoch je podľa veľkosti zoradené okrúhle stĺporadie, na stĺpoch vľavo sú tabuľky s menami obetí hôr.
Za kameňmi (vďaka ľudovej tvorivosti je tu množstvo kamenných stĺpikov) je veľká skala s jednoduchým krížom a suchým vencom ako symbolický oltár. Na konci je strieška kaplnky, pod ktorou je drevený kríž s kahancami.
Pod strieškou.
Vpravo od dreveného kríža s kahancami je pôvodná tabuľa, kde sú obete prevažne Malej Fatry z rokov 1957 - 1997 (cintorín bol otvorený v roku 1998). Celkom vpravo je čakan, kúsok lana s karabínou a vetvička ako spomienka na členov horskej služby, ktorí v horách prišli o život.
Na ľavej strane je tabuľa s menami 14-tich obetí povodne v Štefanovej z roku 1848 (z toho 5 detí vo veku 6 až 16 rokov). Zaujímavosťou je, že až na Máriu Bobáňovú majú všetci priezvisko Muráň / Muráňová.
Týmto obetiam postavili občania Terchovej v skalách v Tiesňavách kaplnku, ktorú vidno z cesty. Je tam aj čiara, pokiaľ vtedy siahala voda. Fotografia kaplnky je v závere článku o kaplnkách a krížoch pod šírym nebom.
Nové pamätné tabule a pomníky
Pri otvorení cintorína bola inštalovaná tabuľa s menami 52 obetí Malej Fatry. Odvtedy sa ich počet temer zdvojnásobil, nové tabuľky sú venované aj obetiam iných hôr.
Okrem mien je uvedený na tabuľkách aj vek obetí a na prvých troch stĺpoch aj príčina smrti.
Čítam z tabuliek, kde zahynuli obete.
Kľačianska Magura, Stará dolina, Bránica, Veľký aj Malý Kriváň, Veľký Choč, Kraviarske, Hromové, Belská dolina, Veľký Rozsutec, Vrícko, Súľovský hrad, Steny, Podžiar, Stoh, Chleb, Pekelník...
Z príčin smrti prevláda zlyhanie srdca, a potom tie klasické horské nehody, pád zo skál, podchladenie, lavína, zavalenie stromom...
Okrem týchto tabuliek sú pomníky aj mimo kaplnky na voľnom priestranstve.
Ak by návštevníci cintorína chceli rozjímať, sú tu zaujímavo rozmiestnené lavičky.
Ako sa zamýšľam pri jednotlivých Černobyľoch nad príčinami, prečo dopadli ako dopadli, nevdojak ma tieto miesta primäli zamyslieť sa nad osudmi ľudí, ktorí našli smrť v horách. Čo tabuľka, to príbeh s tragickým koncom.
Aj keď... Podobne, ako Milan Lasice odišiel z tohoto sveta krásnou smrťou, pri práci ktorú miloval a rýchlo bez dlhého trápenia, tak aj milovník hôr si možno takúto smrť želá.
Pokiaľ teda nemá 27 rokov a smrť je milosrdná. Bolestrivo sa udusiť v lavíne, či pomaly umrznúť asi nie je to, čo by bolo tou želanou bodkou na konci životnej púte...
Lúčim sa s týmto pietnym miestom. Ešte pohľad nad cintorín na machom obrastené skaly s mohutným stromoradím a na vedľajšie koryto kamennej rieky, ktorou sa pred siedmimi rokmi valila skaza a pomaly sa poberám späť k chate.
Séria článkov z Vrátnej končí. Určite sa sem ešte časom vrátim, máme ešte turistické resty z minulosti. Verím, že sa vám "vrátna séria" páčila.
Teda v rámci možností, lebo Černobyle sa nám už z princípu páčiť nemôžu....
Nabudúce:
Ale aj Černobyľ sa nám môže páčiť. Teda (pevne verím) hovorím o bývalom Černobyle.
Po čase sa vrátime do zámku v Kuneráde.
2019
2021
