Ja totiž mám pocit, že šport a politika sú spojené sťaby pupočnou šnúrou. Ktorá nejde prestrihnúť, skôr sa vylámu nožnice...
Je to akási zvrátená symbióza.
Aby sa blog zasa neúmerne nenatiahol (haha:-), dohľadateľné veci (napríklad na wikipédii) spomeniem len heslovite a dám odkaz priamo na rok a sídlo hier alebo meno športovca.
Chronologicky prvá a posledná (v tomto výbere). Po oboch začala vojna.
Horúci Berlín 1936 a Mrazivý Peking 2022.
Alebo čo spája Hitlera s Putinom.
Najprv tú spojku.
Obaja diktátori si vychutnali olympiádu a až potom začali agresiu. Pravda, Hitler si dal viac na čas.
Už výberom miesta oboch týchto olympiád sa výrazne prejavila politika. Vyspelý svet vtedy aj dnes vedel, čo je Nemecko (Čína) zač. Ale zatvoril oči...
(dnes na rozdiel od minulosti sa navyše šport neúnosne skomercionalizoval).
Peking máme ešte v živej pamäti, politické kotrmelce Berlína si môžete pozrieť na wikipédii. Bolo ich tam požehnane... (kliknite na Berlín v titulke. A tak to bude aj v ďalšom texte).
O dvoch gymnastkách. A medzitým olympijský masaker.
Mexiko 1968, Mníchov 1972, Montreal 1976
Mexiko 1968. To som bol ešte fafrnok a veľmi som šport nevnímal.
(Gymnastka prvá - Věra Čáslavská).
Zo športového hľadiska to boli najmä "skokanské" hry. Bob Beamon svojim kozmickým skokom uletel bezmála 9 metrov (a takmer štvrťstoročie ho nik neprekonal) a Dick Fosbury vytvoril olympijský rekord v skoku do výšky dovtedy nevídaným "smiešnym" spôsobom.
Flop chvíľu súťažil zo straddlom, až kým ho celkom nevystrnadil.
Podobne ako v skokoch na lyžiach štýl "véčko" zlikvidoval dovtedajší elegantný "znožmo". (trocha aj o športe, aby to nebola samá politika).
A potom bol ešte jeden štýl, ale praktikoval ho len jeden skokan a aj to len raz. Skok bez lyží...
Zimná odbočka.
Nie priamo politická, skôr príbeh.
Aj keď hlavný hrdina, skokan Hans Georg Aschenbach (zhodou okolností narodený v ten istý deň ako ja, ale o 9 rokov skôr) bol jednou z hlavných "figurín" v športovej výkladnej skrini Východu.
Ktorý ekonomicky Západu konkurovať nestíhal, tak si to v športe kompenzoval. Nebola to ale fér súťaž. Sám Hans Georg emigroval v roku 1988 do západného Nemecka a po zjednotení ako jeden z prvých športovcov obvinil východonemecké orgány ze štátom riadeného systému dopingu v športe.
Klasika, odbočil som z odbočky.
Nuž, tento Hans Georg sa spustil z mostíka, ako už nespočetne krát predtým (dodatočne priznal, že zrejme ledabolo skontroloval upnutie lyží). Po odraze na konci dráhy s úžasom zbadal, že lyže letia pred ním. "Rozmlátia sa... ", bola vraj jeho prvá myšlienka.
Ostal však vo vzorovom postoji, predklonený nad imaginárnymi lyžami, nohy pevne pri sebe, ruky pripažené. Let bol samozrejme podstatne kratší, pristal ale do vzorného telemarku. Chvíľu sa šmýkal na lyžiarkách, ale vzápätí už robil kotrmelce.
Publikum zamrelo, ostalo hrobové ticho. Keď však Hans Grorg vstal a začal sa oprašovať od snehu, zožal snáď väčší aplauz, ako pri olympijskej zlatej v Innsbrucku 1976. Jeden rozhodca mu dal dokonca plný počet bodov za štýl, pretože "v pravidlách sa nikde nepíše, či sa má skákať s lyžami alebo bez..."
Ha, kde som sa až dostal zo slnečného Mexika.
Tam (už sme opäť v Mexiku) upútal hlavne politický protest dvoch amerických atlétov, ktorí na stupňoch víťazov pri americkej hymne dali rukami v čiernych rukaviciach zaťatými v päsť najavo podporu černošskému hnutiu Black Power.
O dva dni boli vylúčení z výpravy, lebo vraj politika do športu nepatrí. Svatá prostoto...
Nás sa týkal ale iný incident.
Na pohľad nenápadný, ale s vážnymi následkami pre aktérku. Gymnastická kráľovná olympiády, Věra Čáslavská, na stupni víťazov pri sovietskej hymne na protest proti čerstvej vojenskej okupácii sklonila hlavu. Že to nebolo náhodné gesto potvrdila aj pri druhom ceremoniáli...
Režim jej to následne spočítal úplnou izoláciou od športového aj spoločenského života. Keď bola po nežnej revolúcii rehabilitovaná a zdalo sa, že jej život opäť presvieti slnko, uštedril jej osud ešte ťažšiu ranu. Jej bývalý manžel, bývalý atlét Josef Odložil (svadbu mali práve počas hier v Mexiku) umrel na následky potýčky s ich synom Martinom...
Montreal 1976. To už som bol tínedžer.
(Gymnastka druhá. Nadia Comaneciová).
Bola z mojej generácie, o rok mladšia. Práve sa z tej trocha neforemnej húseničky stával krásny motýľ. Navyše v tom hriešne obtiahnutom gymnastickom úbore! Boli sme do nej všetci...
Nie, z Montrealu nejdem dolovať politické kontexty, bola to relatívne pokojná olympiáda. Boli nejaké aj tam, ale naplno vytryskli až na ďalších dvoch Hrách.
Tu sa chcem pristaviť pri Nadii, ktorá sa sama stala obeťou sobáša pána Športu a (trocha radodajnej) slečny Politiky.
Po výrazných športových úspechoch sa na príkaz Ceausescua sa presťahovala z rodného Onesti do Bukurešti, kde ju čakali ťažké časy a prišiel aj výkonnostný pád.
Ceausescu nechal mladú gymnastku odpočúvať a sledovať tajnou políciou Securitate, každý jej krok bol pod kontrolou. Diktátorov syn Nicu ju mal zasa týrať fyzicky. Podľa jej matky dcéru znásilnil, keď mala len 17 rokov, neskôr ju mal biť a raz dokonca vytrhať nechty...
(toto už nie je obyčajná politika a šport. To už je politika zvrátená...)
Táto aféra vo wikipédii nie je. Bližšie o nej písali napríklad správy RTVs.
Mníchov 1972. Olympijský masaker.
Kde inde spojenie politiky a športu tak kričí. Priam kvíli zúfalou hrôzou.
Príbeh 11 izraelských športovcov, unesených a zavraždených palestínskymi extrémistami bol niekoľkokrát sfilmovaný. Veľmi podrobne je aj samostatne spracovaný na wikipédii.
Minulosť už z mojich "zrelých" spomienok (dve "studenovojnové" olympiády).
Moskva 1980. Západ bojkotuje východ.
Los Angeles 1984. Východ vracia úder.
Dôvod moskovského bojkotu (65 krajín na čele s USA) bola invázia sovietskych vojsk do Afganistanu.
Niektoré krajiny síce bojkot podporili, ale športovci sa hier zúčastnili pod olympijskou vlajkou (Veľká Británia, Francúzsko, Austrália).
Tak či tak boli moskovské hry prehliadkou najmä dvoch "výkladných skríň", ZSSR a NDR, keďže najväčší konkurenti nekládli odpor a nič nebránilo nevídanej medailovej žatve...
Oficiálny dôvod vendetty bolo o 4 roky "nedostatočné zaistenie bezpečnosti a nerešpektovanie dôstojnosti športovcov“, skutočný dôvod bol ale oko za oko, olympiáda za olympiádu...
Okrem Rumunska a Juhoslávie Hry bojkotoval celý socialistický tábor vrátane KĽDR a Kuby.
Viem, že mi vtedy bolo veľmi ľúto našich športovcov na čele s Jarmilou Kratochvílovou v najlepšom veku a vrcholnej forme. Aj keď s tou formou to bolo všelijaké, ale nechcem bez dôkazov obviňovať či generalizovať. Jarmilin bradatý rekord na 800 m predsa dôkazom nie je.
(zlatý medailista z Moskvy, vzpierač Ota Zaremba neskôr doping priznal. Ale medailu si aj tak váži, lebo ako vraví, "byl to souboj výhradně nadopovaných vzpěračů, takže v tom jsme si byli rovni.“)
Moskva a Los Angeles sa stali priam čítankovými príkladmi vzťahu politiky a športu. Čo vzťahu, priam znásilnenia. Nasledovalo ešte devätoro letných hier (Soul 1988, Barcelona 1992, Atlanta 1996, Sydney 2000, Atény 2004, Peking 2008, Londýn 2012, Rio 2016, Tokio 2020), ale už nie je priestor sa im venovať hlbšie.
Nabudúce:
Záver Cimrnanov sa už blíži.
Deadine sú narodeniny Jána Amosa.
Ale ešte predtým dokončíme túto úvahu. Opustíme už olympiády a vrátime sa do súčasnosti. Kde teraz hýbe svetom vojna na Ukrajine. A názorové rozpory, či šport má byť tiež v sankčnom balíčku, alebo sa nemá do politiky miešať...
(pod lupou bude športovci z oboch krajín konfliktu, zo športov najmä futbal a hokej).
Vymaľované.
Tieto športové "vojny" môžem. Na súboj týchto "snežných" dám som sa tešil. Fandil som Peti, ale s dodatkom, nech vyhrá tá lepšia.
Stalo sa. Mikaela sa obdivuhodne otriasla z olympijského Armagedonu, v závere chytila famóznu formu. Pravda, ktorá mala lepšiu celú sezónu sa bude ešte dlho rozoberať. Aj podľa zorného uhla, či je viac veľký glóbus alebo olympijské zlato (dilema podobná tej s vajcom a sliepkou).
A samozrejme, na svoje si prídu diskusní "múdrosráči", lebo oni vedeli, že po odchode z olympiády to inak nemohlo dopadnúť a že sa Peťa vlastne vzdala druhého zlata. No nevzdala. Veď Mikaele odišla naj súperka a "isté zlato" kde nič tu nič (päť krát).
Peťa a jej tím proste zhodnotil všetky vstupy a možnosti (do všetkých verejnosť nevidela, len pseudofanúškovia majú potrebu komentovať a odsudzova]ť) a rozhodol ako rozhodol.
Ja si ešte vychutnám víkend, kde iste budú súboje vyrovnanejšie (verím, že obe dievčatá nastúpia, hoci motiváciou je už len prestíž. O to môžu byť uvolnenejšie a užiť si to). Za mňa (a verím, že aj za ďalších fanúšikov) môžem len skonštatovať: "Peťa, VĎAKA!"
