Praha retro.
Totižto, Prahu mám pochodenú celkom slušne. Prvý raz ešte na výlete zo základky (to bola prvá návšteva veľkomesta a všetkým nám Marcelom a Marcelkám z malých miest či vidieka padli sánky z figúriek orloja, z toho ruchu plného tramvají, semaforov a hlavne davov ľudí všetkých rás a farieb pleti, a to už ani nehovoriac o pouličných umelcoch či žobrákoch na Karláku či Václaváku.
Neskôr som strávil z vojenčiny istý čas v ÚVéeNke, keďže ma chytili neuveriteľné bolesti v tráviacich partiách (všetko som odtrpel v kasárňach na ošetrovni dopovaný oblbovákmi, keď sa po dvoch týždňoch vybavila Praha, už mi prakticky nič nebolo ale no neurob si výlet :-), keď nádej na prepustenie do civilu odišla spolu s bolesťami...).
Vtedy som Prahu prvýkrát vnímal dospelými očami. Už z tej základky bolo cítiť, že hlavné mesto je niekde inde, ale teraz to bolo už úplne markantné (a to do nežnej chýbali ešte tri roky).
Potom sme ešte párkrát boli v Prahe už v cudzine (a tripovali a kempovali tiež po rôznych končinách Čiech a Moravy), kým ešte boli decká školo - povinné či - dobrovoľné, kde sme prešli všetky najznámejšie pamiatky, atraktívne múzeá (hlavne technické bolo famózne, aj keď možno mňa bavilo viac ako decká), nemohla chýbať zoologická s rodinkou goríl či plavby po Vltave ale aj Petřín s bludiskom alebo Karlštejn.
Ale hlavné obdobie dialógov s týmto krásnym veľkomestom nastalo, keď synátor nastúpil na Filozofickú fakultu Univerzity Karlovy. V prvých rokoch najmä pravidelné sťahovanie na internát či následné vysťahovanie, ale občasné aj nepravidelné viacdňové návštevy, spojené s nasávaním atmosféry mesta v rôznych ročných obdobiach (a inak vonia Praha ráno, popoludní či v žiari večerných svetiel), viackrát sme opakovane prechádzali historické centrum či Hradčany, ale aj priľahlé zákutia či vzdialenejšie končiny (zvlášť radi sme navštevovali Riegrovy sady).
No a pravidelne sme navštevovali domovský stánok Járy Cimrmana na Žižkove (ale tomu venujem samostatný seriál, aj keď ho trocha zanedbávam...)
Praha aktuálne.
Teraz sa naskytla po dlhšom čase možnosť 4 dni opäť sa potúlať Prahou, navyše v komplet rodinnej zostave. Tentoraz našim cieľom neboli x-krát prechodené turistické destinácie, ale tie, kde sme (aspoň niektorí, teda často len ja :-) napriek mnohým pražským audienciám ešte neboli. Niežeby boli úplne neznáme či tam neboli turisti, ale nebol to Václavák, ktorý si vyslúžil pomenovanie pre tlačenice všeho druhu. Dominantné boli najmä dva cintoríny s plejádou známych osobností či zaujímavými umeleckými artefaktami. A samozrejme svojou atmosférou.
Ale dnes ešte na cintoríny ešte nejdeme. Bude to taký mix bez nároku na nejaký systém. Toš prekračujeme hranicu, ktorá nie tak dávno ešte hranicou nebola...
(ešte na slovenských čerpačkách zháňame českú diaľničnú známku, márne. Ani v Drietome v jednej stávkovej kancelárii, kde ju priamo inzerovali. Že musia ten nápis dať dole. Až v cudzine zisťujeme, že je tiež elektronická. Trocha maturujeme na webe – vraj písmenká našej ŠPZ sa už nepoužívajú. Holt, zabudli sme dať krajinu Slovensko)
Za pár hodín prichádzame do Prahy, ubytúvavame sa na súkromí v neveľkom byte v Strašniciach. Vchodové dvere sa otvárajú číselnou kombináciou (niekedy na viac pokusov), samotné kľúče od bytu nachádzame v privretej schránke. Bývame na treťom poschodí, výťah pre dve osoby vo mne budí dojem, že som Guliver :-)...
Večerná Praha. Inšpiratívna aj praktická.
No a po ubytovaní hor sa do ulíc veľkomesta. Dnes večer je na programe Signal, pražský festival „světla a digitální kultury“, konajúci sa pravidelne 4 októbrové dni už od roku 2013.
Cestou prechádzame okolo kostola sv. Prokopa
a hlavne popri Divadle Járy Cimrmana. Budem musieť čím skôr splatiť svoje blogové podlžnosti, tak ho zatiaľ aspoň párkrát spomeniem v tejto pražskej sérii.
Prvé stanovisko festivalu je plné ľudí, stojacich v dlhočizných radoch. V tejto kovidovej dobe nám to nepríde ako najšťastnejší nápad, tak hľadáme ďalšie prezentácie. Nakoniec sa pristavíme pred kostolom sv. Cyrila a Metoda, ktorého fasáda slúži ako premietacie plátno fascinujúcej hry farebných fantázií.
Sme na Žižkove a upútal nás svojou unikátnou architektúrou Kostel Nejsvětějšího Srdce Páně . Citujem zo stránku prague.eu:
„Kostel na první pohled upoutá velkými prosklenými hodinami s číselníkem o průměru 7,6 m na 42 metrů vysoké ploché věži založené v celé šíři stavby. Tato osobitá moderní stavba z let 1928–1932 inspirovaná starokřesťanskými vzory je dílem známého slovinského architekta Josipa Plečnika a evokuje Noemovu archu. Zajímavostí této nejvýznamnější české sakrální stavby 20. století je absence kazatelny.“
Po uspokojení duchovných a estetických potrieb sa hlásia aj tie fyzické. Ďalším cieľom je naša obľúbená reštika U sadů. Varia výborne a majú vždy široký výber pív. Cestou ma zaujala optika s retro upútávkami vo výklade.
U sadů.
Je celkem narváno, na sedenie vonku je už celkom zima. Čašník je spočiatku nepríjemný, nemá taký veľký stôl pre našu partičku a chce nás smerovať do pivnice. Našťastie sa ale jeden stôl uvoľňuje a môžeme sa už venovať gurmánstvu. Mám chuť na originál české utopence (s bohatou kyslou oblohou) a dávam si tunajšiu špecialitu, nefiltrovanú jedenástku Sádek. Interiér je tiež retro, čašník je už príjemný a keď chválime jedlo, odpovedá že on si nás za ty léta pamatuje...
Samostatnou kapitolkou sú toalety. Môžem teda hovoriť za pánske, kde sú pisoáre delené „metricky“ (a tak trocha diskriminačne) a v každom je miniatúrna želvička.
S večernou Prahou sa lúčime pohľadom na vysvietenú kontroverznú žižkovskú věž.
Pozrime, čo o nej hovorí wikipédia:
„Žižkovská televizní věž (doslova Žižkovská televízna veža) alebo Žižkovský vysílač (Žižkovský vysielač) je jednou z dominánt Prahy a súčasne najvyššou stavbou v meste. Je vysoká 216 metrov a bola postavená v rokoch 1985 až 1992 podľa návrhu architekta Václava Aulického. Leží na rozhraní Žižkova a Vinohradov. Patrí do medzinárodnej asociácie World Federation of Great Towers.
Stavbu obklopovali spory, napríklad likvidácia časti žižkovského cintorína a strach z elektromagnetického zaťaženia okolia, ktoré však zvláštna komisia vyvrátila.
Konštrukcia sa skladá z troch kruhových oceľových tubusov dosahujúcich spoločne výšky 134 metrov. Hlavný tubus, obsahujúci dva rýchlovýťahy, potom prechádza do anténneho nádstavca siahajúceho do výšky 216 metrov.
Tubusy nesú tri kabíny. Vo výške 66 metrov sa nachádza prvá, v ktorej je reštaurácia. Vyhliadková kabína je vo výške 93 metrov. Najvyššia je kabína s vysielacou technikou, z ktorej vysielajú štyri televízne a šesť rozhlasových staníc. Sú tu vysielače mobilných operátorov a meria sa tu aj kvalita ovzdušia.
Technické riešenie veže prinieslo niekoľko noviniek a patentov.
V roku 2000 bolo na piliere umiestnené dielo Davida Černého s názvom "Miminka", ktoré znázorňuje batoľatá lezúce hore a dolu. Pretože dielo malo úspech, v roku 2001 bolo nainštalované natrvalo. Vo vysielači bol aj nakrútený film režiséra Jana Němca, "V žáru královské lásky".
Praha na kolesách
Ako som sľúbil už v titulke, bez ladu a skladu.
Začneme hromadnou dopravou. Tieto dve krásavice, ktoré od seba delí viac ako storočie, šli hneď za sebou. Nájdite 7 rozdielov :-).
Tento žltý fešák amerikán propaguje jeden z hotelov.
V centre sme zasa našli ferari Jamesa Bonda.
Zahanbiť sa nedali ani dvojkolky. Či už harley (nahý či obkečený) alebo praktické ekologické skútre.
Zakončíme ešte ekologickejšími dvojkolkami, ktoré jazdia aj bez elektriny. Ktoré zároveň naznačujú, kde bude druhé zastavenie. To už bude mať aj trocha ladu a skladu.
Čaká nás prechádzka na Vyšehrad s prehliadkou baziliky sv. Petra a Pavla.
