Tak si zosumarizujme štruktúru lúčanskej "tetralógie".
1. Kúpele Lúčky. História a súčasnosť
3. Prvé dva výlety(diviačia obora a Lúčanský vodopád, boli už zverejnené ako prequel)
4. Druhé dva výlety (odkalisko a Kalameny. Práve čítate)
Čo nás čaká a neminie.
Našim cieľom na výlete smerom k Choču je Odkalište (žiadna výrazná dominanta, skôr tým cieľom bola samotná cesta. Ale nechcem "plagiovať" majsterku tejto disciplíny Irenku Šimunekovú, ktorá dokáže zo svojho miniokresu vylokdaunovať neuveriteľné maximum, viď zatiaľ posledná cieľovačka)
Najviac ma upútali popri starých, do priekopy nahnutých betónových pätníkoch, hrdí a košatí "zdrevenelí bratia".
No a opačným smerom, k Nízkym Tatrám, bol cieľ už konkrétnejší. Kalameny s prírodným teplým žbrndaliskom, kde sme v dávnej minulosti labužnícky ohrievali znavené telá po zostupe z Choča.
Z čistej nostalgie som vhupol do plaviek a na chvíľu sa ohrial aj teraz. Ale len symbolicky a s odstupom od skupiniek mládežníkov, ktoré sa tam už bahnili a podľa ŠPZ odstavených motorákov ich nejaký okresný lockdown netrápil.
Aj samotná cesta bola pestrejšia. Jednak dlhšia oproti predošlým, druhak takmer som sa s koňom zrazil, tretiak ma zaujali stromové variácie a štvrtak som sa priamo k žbrndalisku "dokotrmelcoval"
Súc poučení sme na spiatočnú cestu prizvali mačky k dobrej pomoci. No a kde sú mačky, nesmie chýbať pes :-)
Nuž, ale nechajme povedačky a poďme kukať.
Hor sa na Odkalište.
Začíname pri smerovníku, čoskoro prechádzame okolo majestátneho stromu.
Kráčame zasneženou hlavnou cestou, opúšťame Lúčky. Aj tu ešte nachádzame travertíny.
Najviac ma zaujali traja dominantní "zdrevenelí bratia".
Bratia neboli takto pohromade, zhromaždili sme si ich kvôli porovnaniu.
Pod cestou zbadáme úle, popri ceste sme obdivovali staré nahnuté pätníky a v kontraste s nimi zoradený lesný "dorast" pod cestou. Za nimi boli už odrastenejší "stromáci" zoradení do formácie. Fascinovala ma aj farba postriebrených mohutných stromov.
Upútala ma aj architektúra stavby urbárneho skladu, vedľa ktorého je lesná čistinka so zvozovým drevom a kŕmitkom. Tesne pred cieľom si ešte vychutnáme vodné zákruty...
Konečne na mieste.
Ako som spomínal, cieľom bola samotná cesta.
V skutočnom cieli je okrem smerovníka schátraný prístrešok či upozornenie na medvede. Za pohľad naopak stáli "vodné hrátky".
Cesta späť.
Všetko podstatné sme už videli. Vchádzame opäť do Lúčok, pristavujeme sa na chvíľku pri kaplnke, Ešte nás upúta druhý kostolík (ten väčší sme videli na ceste k vodopádu) a už sa môžeme kochať výhľadmi na Nízke Tatry.
Tak si ešte pozrime sumár našej prechádzky.
Dol sa do Kalamenov.
Tentoraz ideme opačným smerom. Ale nie ku vodopádom, odbáčame šikmým chodníkom do lesa. Originálna drevená tabuľka oznamuje, že ideme správnym smerom. A nepýtajte sa ma, či som sa s koňom zrazil :-)
Kráča sa pomerne komplikovane, chodník je zamrznutý. Ale vrodená lenivosť mi zatiaľ bráni rozšíriť zverinec a povolať do akcie mačky.
Chodník je pomerne husto osadený lavičkami. Tentoraz ale nie je najvhodnejší čas na prechádzku kúpeľných hostí vo vychádzkovej obuvi :-).
Čoskoro prichádzame ku "votrelcovi" - komínu, ktorý sme videli z náučného chodníka pri vodopáde. Je zaujímavý, pretože nevidím, že by k nemu patrila nejaká budova ...
Charakter chodníka sa nemení, niektorých lavičiek ale áno. Občas sa odkrývajú výhľady na Lúčky (neskôr na Kalameny). Ideme okolo informačných tabulí, opäť sme na náučnom chodníku. Tentoraz je téma Veľká Morava a Vierozvestci,
Pokračujeme hustolesom, kde čoskoro vidím zaujímavé kmene.
Kmeňové variácie.
Tak sme sa pokochali. Chodník sa zatáča, vychádzame z lesa a už vidíme staré známe "žbrndalisko".
No a moja lenivosť sa nevypláca. Dostávam šmyk, chvíľu sa ešte snažím držať balans ale potom rezignujem, aby som nenarobil ešte viac škody. K vode prichádzam kotrmelcovým štýlom...
Naprávam škody, chvíľu sa vyčvachtám, poobzerám okolie a vydávame sa na cestu späť. Tentoraz už idú do akcie aj mačky.
Cesta späť už ubehne pomerne rýchlo (aj vďaka istejšej chôdzi). Všetko podstatné sme už videli, tak len dve kuriozitky. Rekvizita pri chodníku, ktorú by ste ešte pred vyše rokom nenašli.
A tretí do zverinca, parťák (vlastne parťáčka, hravá zvláštne sfarbená fenka) ktorý k nám vybehol z lúky (patril mladej dvojici, ktorá mala obavy, aby nás nevystrašil. Bez obáv, sme starí psíčkari :-).
Zaujímalo nás plemeno, ale len sa zasmiali. Božský pes ako náš Bilbo (ani boh nevie pôvod :-). Isto mal niečo z vlčiaka a možno nejakého severského plemena.
Už len záverečné zhodnotenie z náramku a môj pobyt v Lúčkach sa blíži k záveru.
Nabudúce.
Čakajú nás po dlhšej odmlke Slovenské Černobyle.
Najprv v dvoch častiach opäť kúpele, kde to na rozdiel od Lúčok nežije (a na vine nie je Covid 19. Ani iné číslo).
Ale ešte predtým sa zamyslíme nad breviárom slušného správania.
Prepáčte a ďakujem (o týchto slovíčkach sa budeme baviť).
(avizovaný blog je inšpirovaný zamyslením sa mladej blogerky Lenky Hruščákovej nad tým, prečo je dôležité vedieť sa správne ospravedlniť. Odporúčam, dievča to napísalo veľmi trefne).
