Oproti mne si sadla staršia pani okolo paťdesiatky, s prstom a pohľadom cez neružové okuliare zabodnutým do displeja na mobile. Vždy, keď si sadne niekto oproti mne, mám divný pocit, že mám nohavice preslabené medzi nohami, alebo tam číha nechcená diera do sveta a ten niekto si to všimne. Preto sa inštinktívne pri vystihnutej chvíľke nepozornosti okolia za inkriminované miesto bleskovo chytím, aby som odhalil prípadné nechcené nebezpečenstvo úniku informácií a zamaskoval ho zmenou sedacej polohy.
Pani ale zrak nezdvihla. Neustále pozorovala displej, až kým sa jej do očí nezačali hrnúť slzy. Odvrátila zrak od mobilu a zadívala sa do prázdneho okna, premietajúceho temnotu tunela. Tisla si pery o seba, s úmyslom zamaskovať trasúcu sa bradu a potlačiť plač v jeho zárodku. Nevšimla si, že ju pozorujem a kradnem jej malé tajomstvo za okuliarmi. Neviem prečo, ale nedokázal som z nej spustiť zrak. Niečo vo mne ma bolelo spolu s ňou. Niečo, čo si nedokážem vysvetliť. Možno preto, že bola vo veku mojej mamy. Začal som premýšľať o možnom probléme, ktorý ju trápi a nad osobou, s ktorou si píše a ktorá jej prináša do života smútok. Nepozorný partner, rebelská dcéra, odvrácajúci sa súrodenec, alebo niekto z osob, ktoré stihneme v živote milovať a dokážu tak neskutočne ubližovať, či už úmyselne, alebo nie. Možno ale aj zlá finančná situácia, náhly problém doma, či v práci, alebo niečo oveľa horšie a zásadnejšie. Každopádne jej po sčervenalých lícach nestiekla ani jedna slza, aj keď musela bojovať o ich diskrétnosť.
Pocítil som silné nutkanie niečo povedať a povzbudiť ju vhodným, milým, príjemným slovným spojením a uistiť, že všetko bude dobré a že nič nie je také horúce, aby sa nedalo zjesť, no predsa len som bol cudzí človek a mohol som z toho výjsť ako uchylák, obťažujúci cudziu staršiu pani. Mohla by ma poslať kade ľahšie, vysmiať ma, alebo mi vynadať. V zbabelosti som to nechcel riskovať, aj keď som tým prišiel o možnosť spríjemniť niekomu deň, aj keď len na malú chvíľu. A tak som len čumel, ako vstáva a opúšťa vlakovú súpravu. V šialenej predstave som chcel vybehnúť z vagónu tiež, no bol to len boj v mojej bujnej fantázii. Obraz jej smutnej tváre a lesknucich sa očí som v sebe niesol veľmi dlho. Nepochopiteľné.
Cítil som, akoby som si zobral so sebou časť jej smútku a snažil sa s ním bojovať. Bolo mi mizerne. Prišiel som domov, odhodil topánky do rohu za dvere, sadol na posteľ a zavolal mame.
V každej mase zvíjajúcich sa ľudí, v tom obrovskom kĺbku tiel, duší, slov, ľahostajnosti, očakávaní, sklamaní, faciek a krvi, vedie každý svoju vlastnú malú vojnu. Svoje malé súkromné bolesti, straty a prehry. Svoje pomalé, nenápadné umieranie.
