Bojíme sa pominuteľnosti svojich blízkych a viac ako ich smrti sa obávame vlastného trápenia a bolesti z ich straty. Ako zvládneme takúto stratu, keď niekto v okamihu zmizne zo života. Vytratí sa jeho hlas, nálady, pohyby, vôňa. Jediné, čo nám ostane sú spomienky, ktoré po ňom ostanú. A nie je to jeden z dôvodov, prečo žijeme a snažíme sa zapadnúť do spoločnosti, zakladať rodiny, priateľstvá? Obávať sa samoty? Aby sme tvorili spomienky na seba samých a mali okolo seba niekoho, do koho sa zapíšeme.
Človek nemusí byť velikán svetového formátu, aby jeho výroky, myšlienky a zážitky ostali nesmrteľné. Nemusia naňho spomínať státisíce ľudí. Stačí aspoň niekto, v kom ostanú obrazy o jeho živote živé. Učíme sa životopisy a diela slávnych, zdieľame ich výroky, citáty a tým z nich robíme nesmrteľné bytosti. Akoby nikdy neumreli, pretože sa o nich rozpráva. O ich živote. Nie o ich smrti.
Hmota a tkanivo je pominuteľné. Myšlienky a spomienky sú večné a ich váha neklesá.
Ak nás niekto opustí, je lepšie myslieť na to, ako tento človek žil a čo všetko vniesol do priestoru a do iných ľudí, než myslieť na jeho smrť a na to, ako prebiehala. Pretože tým v sebe živíme pocit, že odišiel definitívne. Že sa mu svet stal nedostupným.
Myšlienky iných ľudí netrvajú len počas chvíle ich vyslovenia. Ani ich zážitky. Ak sa o nich rozpráva, tak si vždy uchovajú svoju váhu a dôležitosť. Tak ako celý život. Ak sa o nich rozpráva, akoby nikdy neodišli.
Netreba sa báť spomienok. Sú dôkazom toho, že tu človek bol a bol súčasťou tohto sveta.
Niekedy sú aj otrepané frázy a múdrosti prínosom a potrebnou pravdou. Viac ako čierna smútočná farba.
Radšej sa tešiť z toho, že človek žil, aj keď len na chvíľu, ako smútiť nad tým, že umrel. Čo je ľahšie a stráviteľnejšie?
