Život s chorým srdcom

Ale prišiel zlom. Po takmer mesačnom pobyte na arytmologickej JIS-ke sa môj život od základov zmenil. Žiadna fyzická námaha. Stal sa zo mna invalid.. a to som ešte nemal ani 21 rokov. Teraz si už zvykám, ale stále mi nie je všetko jedno. Nekonečné čakanie na výťah, ktorým sa vyveziem na druhé poschodie. Mám to spočítané, je to presne 30 schodov. Tak málo a vlastne tak veľa. Málokto si uvedomí, že sa stále niekam ponáhľa. Na nákup, na autobus, do práce... Ja mám predpísaný pokojný život, bez zaťažovania.

Najhoršie sú okamihy, keď človek pocíti vlastnú bezmocnosť. Bol som asi 5 metrov od autobusu a len som sa smutne pozeral ako odchádza. Pritom stačilo len spraviť niekoľko rýchlejších krokov. Kamaráti mali ísť hrať basketbal. Prišlo mi trochu ľúto a vlastne až vtedy som tak naozaj pocítil môj handicap. Ale neodolal som a šiel som s nimi, aspoň párkrát hodiť loptu do koša :) Najhoršie sú vlakové stanice. Len schody a žiadna pomoc pre zdravotne postihnutých. Čo natom, že v Poprade sú pohyblivé schody, keď aj tak nejdú...

Úsmev na mojej tvári vyvolávajú nápisy typu fajčenie spôsobuje srdcové ochorenia na cigaretách. Celý život som nefajčiar, nepijem, snažím sa žiť zdravo. Natíska sa taká sarkastická poznámka: čo by bolo keby som pil a fajčil? :)

Dnešná spoločnosť je príliš "rýchla" a nepozerá sa za seba na tých, ktorí nestiačia takému tempu :)