Prepáčte, že vyrušujem

Celý zadychčaný som vyšiel na poschodie k pokladniam a namieril si to k najbližšej. Pani za okienkom na videla prichádzať. Sadla si chrbtom ku mne. Tak som čakal, aspoň som sa trochu vydýchal. Pani prekladala peniaze z jedného stola na druhý, pričom sa stále otočila tak, že som ju videl presne z profilu. Stále sa tvárila, že ma nevidí. Ja som čakal ďalej, veď vlak ešte nejde, mám čas. Po troch takýchto otočeniach sa obrátila až ku mne, tak som sa hneď ozval: "Košice, ZŤP, rýchlik". A vtedy to prišlo: "Nevidíte že počítam peniaze?" Hm, pekné privítanie. To som ozaj nečakal. Zvyčajne som prívetivý, ale táto jej veta ma zaskočila. Neklopal som jej na okienko ani ju ináč nesúril, pokojne som čakal. "Prepáčte, a čo s tým mám ja?", reagoval som už kúsok podráždene. "Aj pri iných okienkach môžete kúpiť lístok". Ale počas tohto rozhovoru mi predsa dala lístok. Nie som kofliktný človek, ale keď je niekto hrubý na mňa, tak to vrátim. Rozlúčil som sa slovami: "Tak prepáčte, že som od Vás chcel to, čo máte v náplni práce".

Cestovanie bolo dnes jedno z tých "náročnejších". Najskôr meškal autobus asi 15 minút. Má význam hovoriť, že bol plný rómov a že sa tam takmer nedalo dýchať? Ani nie, veď každý vie, že v deň, keď dostávajú "výplatu" sa cestovať nemá. No niekedy sa tomu nedá vyhnúť a tých zhruba 30 minút v autobuse s viac než päťdesiatimi rómami musí človek vydržať. Mimochodom, vlak meškal 10 minút, autobus v Košiciach mi ušiel. Ale už aj horšie som zažil :)