Za svojich verejných zástupcov si volíme jedincov, o ktorých si myslíme, že sú od nás v nejakom ohľade lepší. V ideálnom prípade schopných, silných jedincov, ktorých sami obdivujeme a ktorí sú pre nás v istom zmysle vzorom. Silných, pretože na presadzovanie záujmov je potrebná ochota biť sa v politickom ringu a sami na to nemáme silu, povahu ani chuť. Potiaľto je to v poriadku.
Čo ale, keď ich správanie nespĺňa našu elementárnu predstavu, ako by sa mali ľudia navzájom k sebe správať v bežnej medziľudskej interakcii? Expresívne povedané, čo ak títo silní jedinci sú hulváti? (Tu treba na začiatku vyjasniť, že keď píšem o hulvátoch, nemyslím tým skryté a protizákonné konanie, ako je napríklad korupcia, podvody alebo kradnutie, ktoré sa väčšinou robí v skrytosti, teda nie „na hulváta“.)
Väčšina si asi povie; mňa sa to netýka. Ja som predsa hulváta nevolil. Niečo tu ale nesedí. Aj keď to na prvý pohľad nemusí tak vyzerať, drvivá väčšina z nás chce dobrovoľne dodržiavať nepísané normy elementárneho slušného správania, v rodine, škole, v práci, na verejnosti. Jednoducho chce žiť v pokoji. Keď niekto z týchto hraníc vybočí, spoločenský tlak by ho mal primerane skorigovať. Ak by to takto nefungovalo, boli by sme v spoločenskej anarchii, resp. neboli by sme vôbec. Na dôstojný život musí vo všeobecnosti platiť staré biblické: Nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe!
Prečo sa nám potom do politiky votrelo toľko hulvátov? Pretože ich volia aj ľudia, ktorí sú svojím vonkajším správaním v princípe slušní.
Prečo ale títo voliči, hoci sa sami v civilnom živote správajú slušne a slušnosť vyžadujú aj od svojho okolia, napriek tomu volia politických lídrov, ktorí klamú do očí, sú arogantní, povýšeneckí, sebeckí, pomstychtiví, pokryteckí, amorálni, chamtiví a čo je najhoršie, zákerne živia v ľuďoch strach a tie najodpornejšie pudy?
Ponúka sa mi tu hneď niekoľko vysvetlení:
Títo voliči sú vnútri rovnako hulvátski, len sa z rôznych dôvodov musia pretvarovať a voľba hulváta je aktom pomsty za nutnosť pretvarovania sa a projekcie svojich zlých vlastností do „politického avatara“. Jednoducho takéto správanie im imponuje, sú niečo ako latentní dezoláti.
Podľahli umelo vyvolanému strachu z neexistujúcich hrozieb, pred ktorými ich môže ochrániť len silný vodca (ktorý mimochodom tento strach vyvolal a ďalej rozdúchava) a za túto „ochranu“ sú ochotní strpieť aj to, že sa správa hulvátsky.
Sú presvedčení (rozumej oklamaní), že všetci politici sú rovnako skorumpovaní. Väčšina elít sa podľa nich pretvaruje a navonok pôsobia ako slušní ľudia. Radšej teda volia toho hulváta, pretože v ich optike je hulvátstvo vlastne úprimnosť v zmysle, že je skorumpovaný, ale aspoň sa na nič nehrá. Je to forma umelého rebelantstva, ktoré pomýlení rebeli prikrášlene označujú ako boj proti mainstreamu alebo establishmentu.
Potom je tu chybný predpoklad, že schopnosť presadiť nejaké ciele (často aj správne a legitímne) je v politickej džungli nevyhnutne spojená so „širokými lakťami“. Vyhrá ten, kto vie silnejšie zastrašovať, osočovať, klamať – kto je väčší hulvát.
Mohlo by sa zdať, že hulvátstvo je v politike len nejaká neškodná roztopašnosť, ktorú by sme mali politikom tolerovať ako malým deťom. Ja tento postoj nezdieľam. Politik je taký istý človek a svoju moc má len dočasne prepožičanú od voliča a má ju využívať na plnenie svojej povinnosti, nie svojvoľne ako vlastnú výsadu. Aj výraz „mandát“ znamená príkaz. Takže, keď má politik mandát, má od svojho voliča príkaz konať v jeho záujme.
Budem vyžadovať, aby sa mnou volený politik správal v mantineloch, ktorý väčšina ľudí akceptuje ako hranice slušnosti. Nemusí byť zrovna ako dôverný priateľ, ale nesmie to byť „vagabund“. Nech pre slušných ľudí platí variácia na spomínané staré bliblické: „Nevol hulváta, ktorého by si sám nechcel mať v rodine, v práci ako kolegu alebo šéfa a s ktorým by si dobrovoľne nešiel na pivo.“
