Nevedel som kde prese sa má koncert konať. Mimochodom šlo o Čad a Napalm Death. Pred stanicou som narazil na slušného miestneho taxikára. Spýtal som sa na meno kulturáku. Vysvetlil mi že koncert je len kúsok po ceste, ale aj tak som ho požiadal nech ma zvezie.
Koncert ubiehol celkom rýchlo. Bolo okolo polnoci keď kulturák zatvoril svoje brány. Vlak do Bratislavy mal ísť zhruba za hodinu a keďže som nestretol žiadneho známeho, ktorého by som za pivo ukecal na to nech ma vezmem domov, vydal som sa pešo k stanici. Dve minúty autom boli asi tak dvadsať pešo, ale zablúdiť sa nedalo.
Dúfal som, že než pôjde vlak smerom do Bratislavy, zapadnem do nejakého podniku na kávu, možno niečo drobné k jedlu. Podniky v dohľade boli herne. Ani na stanici som nepochodil - všetko bolo zatvorené a mesto narozdiel od Bratislavy už spalo.
Až pred stanicou som si uvedomil akú chybu som spravil. Už z diaľky som počul oslavujúci a primerane opitý dav fanúšikov. Sice som bol od hlavy po päty v modrej farbe, dĺžka mojich vlasov v tej dobe rozhodne nepasovala k lesku holých lebiek menovanej skupiny. Držal som sa ďalej a nenadväzoval očný kontakt. Pre prípad núdze som si pripravil báchorku "že som prišel podporiť zostavu Čadu".
Vo vlaku sa sprievodca snažil s dotyčnými komunikovať. Buď ho ignorovali, alebo neboli schopný triezvej komunkácie. Skúšali byť bodrí lebo si ho v stave v ktorom boli pomýlili s nejakým kamarátom, a v jednom prípade dali na "silu osobnosti".
Mne zatiaľ vychádzal môj plán "byť neviditeľný".
Poznámka:
Tento príbeh je reakciou na blog pána Rudolfa Pada. Ľudia sú ľudia. Farba ich kože, vlasov môže byť iná, farba ich krvi je vždy červená.
