Násilie v umení nieje novým fenoménom. Jeho súčasťou je niekoľko tisícročí - stačí sa len pozrieť na Homérovu Iliadu a celý popis Trójskej vojny. Tak ako bolo prítomné v literatúre i básňach, tak bolo prítomné aj v hudbe. Mnoho stredovekých piesní oslavuje výhru v bitke. Mnohokrát sa autor inšpiroval tým čo videl a zažil. V čom je metal iný?
Spýtal som sa Petera Tägtgrena, speváka skupiny Hypocrisy naozaj hlúpu otázku. O čom sú vaše texty vo všeobecnosti? "O živote", odpovedal hudobník. Keď si potom jeho texty pozrie niekto s nedostatkom kontaktu so skutočným svetom, môže samozrejme ostať zdesený. Iného hudobníka som sa pýtal z čoho čerpá. Odpoveď bola že z života, zo spoločnosti, z jeho vlastných názorov.
Tak v čom je metal iný? Vlastne skoro v ničom.
Autori metalových skladieb majú potrebu povedať svetu nejakú správu, ktorú považujú za veľmi urgentnú. Táto hudba je často formou protestu proti tomu aký ľudia dokážu byť. Metal nikdy nevyzýva k násiliu, ale priamo ho kritizuje. Je jeho opakom, formou ktorú nieje možné ignorovať. Umožní vám počuť zvuk vojny, tisíce kilometrov od najvzdialenejšieho konfliktu. Umožní počuť ozveny minulosti.
O čo v skutočnosti ide ľuďom ktorý tvrdia že metal vyzýva k násiliu?
Bez ohňa niet dymu. Násilie, tragédie, zločiny - to je ten oheň. Hudba je len dym. Ozvena zla, ktoré človek spáchal. Tí čo sa snažia, aby táto hudba nebola počuť, sa snažia len rozptýliť dym - sebe ale aj iným zatvoriť oči a uši, ale oheň nechávajú horieť.
Kým ale horia mestá, umierajú ľudia a pácha sa zlo, dovtedy bude stále viac a viac dymu... A s tým nikto z nich nehodlá nič robiť. Je preto na mieste otázka prečo im to vyhovuje?
