Z toho čo sme my obaja zažili v Bratislave pred vyše pätnástimi rokmi, nemá zmysel polemizovať o tom že neonacistom stačí najmenší rozdiel od normálu aby začali konať. Ako to ale vysvetlíme ostatným?
Ešte než sme sa zoznámili na Františkánskom nämestí, som býval v mestskej časti ktorá sa v dobe okolo revolúcie pýšila vlastnou rómskou osadou. Dnes už málokto pamätá že existovala a ešte menej ľudí by sa chválilo že pamätá to pravé Mexico City. Ľudia čo tam žili boli iná sociálna skupina a aj tí čo mali zamestnanie v bývalej Dimitrovke alebo iných fabrikách boli od ostatných segregovaní. Niektorí viac iný menej dobrovoľne, niektorí viac oprávnene iný menej.
Niektoré prípady ktoré som zažil sú úsmevné - keď jeden takýto spoluobčan vyliezol dve poschodia na strechu nášho rodinneho domu, a odmontoval televiznu anténu. Samozrejme sa to nedalo nevšimnúť a ešte v ten večer nám ho policajti priviezli aj s ukradnutou anténou.
Niektoré sú menej úsmevné, keď tento človek ostal bez domova a nasťahoval sa do suterénu mojej bývalej základnej školy. V budove sa časom odohrala vražda medzi bezdomovcami a škola pomerne nedávno vyhorela - požiar som mal možnosť vidieť "z prvej ruky". Šiel som okolo do práce...
Počas školy som sa tiež zoznámil s jedným ... agitovaným neonacistom. Rozprával zážitky ako cestou z Bratislavy vo vlaku naháňal rómov, tiež častokrát prezentoval jeho názor na 2.sv vojnu. Vtedy som prvý krát v živote počul výraz "židoboľševické spiknutie", ktoré údajne začalo ešte počas VOSR v Moskve. Bral som to ako odlišný pohľad na históriu.
Až potom čo sa sociálne siete začali uchytávať, tak som sa s týmito názormi stretol znova. Obvykle prezentovanými ako ten pravý názor pričom skutočná história je údajne zamlčovaná. S internetovou tvrdohlavosťom som sa už stretol ale toto bola novinka - fóra niesú o prezentovaní názorov, sú o diskusii a teda o obhajovaní názorov. Obhajoba tradične absentovala...
Skončil som so školou, a šiel na trh práce. Zistil som že je dosť podnikateľov a personalistov čo si myslia že keď mám dvadsať tak určite nemám prax - to som už dva tri roky fotil a robil grafiku. Niektorým na arogantné chovanie stačilo len to že som vždy na svoj vek vyzeral výrazne mladšie. Má ale zmysel plakať nad tým že nedostanem robotu, alebo robím pod svoju kvalifikáciu? Nie a niektorí zamestnávatelia sa nestíhali čudovať prečo odmietam ich ponuku práce. Viem si tak velmi dobre predstaviť že človek s minimálnou kvalifikáciou má ťažké získať prácu.
Na trhu práce si diskriminovaný za ľubovolnú vec. Starý = málo dynamický, mladý = bez praxe, žena bude chcieť ísť na materskú ale dáme menší plat a utrasie sa to... to sú formy diskriminácie ktoré človek podvedome ignoruje. Chráň pánboh ak náhodou nie si beloch. Nikdy som ale do pracovného vzťahu nevstupoval s tým že ja som ten čo prichádza ako prosebník, pracovný vzťah je dvojstranná záležitosť a veľmi som podobné chovanie podnikateľov netoleroval. Bohužiaľ je to tiež zrkadlo našej spoločnosti.
Dnes obaja sedíme v našom zamestnaní, máme po tridsiatke a tí s ktorými prebiehal konflikt v uliciach Bratislavy sú asi v podobnej situácii, ale ako sa vyvinuli udalosti z doby ktorej sme boli účastníkmi?
Mnoho z našich priateľov a známych má svojich životných problémov nad hlavu a veľmi ich nevídam zapájať sa do diania v ktorom sa angažovali keď boli mladší. Má vôbec zmysel niečo sa snažiť vysvetľovať? Je to zásadná otázka keď prvá trolliaca reakcia bude že "bratislavská kaviareň nemá poňatie o skutočnom živote." Možno a mi to len zdá že internet naučil ľudí ešte väčšej arogancii.
Aj naši protivníci z ulíc dospeli a ich život sa posunul inam, boj neskončil ale presunul sa. Bola to len otázka času.
Poznám aj tie tienistejšie stránky spolunažívania s neprispôsobivým spoluobčanmi, avšak nikdy nebolo pravidlom že to boli rómovia. Mali sme a stále máme u nás vysoký pomer podnikov IV. cenovej ale alkoholizmus si róm žijúci zo zberu starého železa dovoliť nemohol, ale biely áno.
Jeden bezdomovec mi v dobe keď som na námestí brigádoval porozprával svoj príbeh. Bol vodičom trolejbusu, ale bol alkoholik a prišiel o prácu a všetko ostatné. Priznal si že za to že je na ulici si môže sám ale chcel to zmeniť, chcel z ulice. O pár dní som ho stretol, bol samá modrina. Tvrdil že ho zbili skinheadi. Vedel som že jeho miesto bolo na Klariskej pri Mestskej Knižnici a skupiny vyholených mladíkov sa tadiaľ presúvali pretože tam neboli kamery a ani bankomaty. Ak tam niekoho stretli mohli ho zmlátiť bez rizika že ich niekto identifikuje. Osamelý a opustený človek je ľahký cieľ na bitku. V Mexiku poznám mnoho ľudí ktorých alkohol zničil a väčšina z nich neboli rómoviai.
Pozrieš si program istej strany, zapojíš do toho typický obraz "slušného človeka" a zistíš že človeku v zlej situácií by niektoré "riešenia" prospeli podobne ako že ťa na verejnosti zmlátia.
Asi pamätáš, že nám podobný výprask hrozil a jediné čo zabralo bol fotoaparát a pohľad priamo do tváre aby dotyčný nenabral dojmu, že by som si ho nezapamätal. A dôvod "tamten vyzerá ako Antifa".
Napriek tomu čo všetko som zažil stále vnímam každého človeka individuálne. Nepoznám iný spôsob uvažovania a niektoré udalosti posledných mesiacov mi prídu ako davová psychóza a to aj vo vzťahu k rómskej menšine, k osobám s neonacistickým zmýšľaním aj ku krokom ktoré mali za následok nesprávnu interpretáciu kultúry. Nálepkovanie a zaraďovanie ľudí do skupín podľa toho ako sa narodili, odkiaľ pochádzajú a ako sa prejavujú kultúrne.
Som presvedčený že tieto veci súvisia jedna s druhou a sú zrkadlovým odrazom.
Poznám bežných ľudí ktorí sú presvedčení že spoločnosť smeruje k úpadku a majú záujem o zmenu spoločenského systému, len čakajú na ponuku z politických strán. Často som skonštatoval že niektoré predstavy sú trochu príliž idealistické, len ich dôvody boli samozrejme idealistické. Aby bol svet lepší, spravodlivejší ku každému bez rozdielov.
Ale stretol som aj ľudí ktorí mi tvdili že demokracia je systém smerujúci k úpadku a že možno by bolo dobré obnoviť monarchiu. Moja prvá otázka bola "Kto by bol kráľ" a odpovede z toho istého tábora zrazu začali byť rozpačité a hmlisté. Jedným z riešení často ponúkali aj odmietanie "parazitov žijúcich v spoločnosti" a tak si "potenciálna revolúcia" nachádzala svojich nepriateľov. Riziko však tkvie v tom že by niekto mohol uvažovať v zmysle "účel svätí prostriedky". Osobne to považujem za jednu z najhorších foriem sebaklamu a stretávam sa s ním často v poslednom období.
Niečí sen môže byť nočnou morou pre niekoho iného.
Práve tam vidím dôvod prečo zariadiť aby každý vedel kto v takýchto hnutiach je a aké má skutočné zámery. O to viac ľudí si následne uvedomí s kým a čím majú do činenia. Ale nenechaj sa mýliť, Kotleba určite nieje jediný je viac politických zoskupení podobného razenia.
Kultúra je jedno z bojových polí. Rozbehla sa nejedna kampaň proti konkrétnym divadlám, ale aj organizátorom festivalov. Menovateľ bol rovnaký a to obviňovanie kultúrneho prejavu z nemorálnosti. Kritizovaná bola údajná nemravnosť, pokleslosť alebo údajné uctievanie diabla.
Tieto prejavy rôznych zoskupení ostali nepovšimnuté a až neposkytnutie dotácie Divadlu Tanca bolo trochu širšie medializované. A asi ťa ani neprekvapí že som sa venoval práve tej "diabolskej časti". Reakcia od známych bola skôr v zmysle zlatého pravidla "nečiň iným čo nechceš aby oni činili tebe" a túto radu som nakoniec poslúchol.
Tieto udalosti sú pre mňa osobne dostačným dôkazom, že je nesprávne veriť spoločenským všeliekom a politickýcm mesiášom ktorí zvalujú všetko zlé na nejakého obetného baránka. Veľmi rýchlo by sa mohlo stať že sa hnev mocných obráti aj proti tebe a otázkou z ich strany je len či sa podvolíš.
Posledné roky vídam okolo mňa "problémy" ako "rodina je v ohrození", "metal propaguje diabla" alebo rušenie divatelného predstavenia z naozaj hlúpeho dôvodu. Nemám pocit že by šlo o problémy každodenného života, ale o umelo vytvorené problémy ktorými niekto chce strašiť ľudí. Jediný strach ktorý mám je o tých čo nestoja pevne nohami na zemi aby nezakolísali.
Po tom všetkom čo som zažil ma nejaký obhajca týchto "hodnôt" a vyfabrikovaných problémov naozaj nemá ako rozhodiť tvrdením že som z bratislavkej kaviarne, alebo že neviem nič o skutočnom živote, a popritom tie isté skupiny ľudí nerobia nič iné len prichádzajú s novými a novými neexistujúcimi problémamy ktoré majú údajne vplývať na celú spoločnosť. Len nepripadám si ako v kaviarni, ale ako na zvieracej farme...
V prvom rade som skôr z bratislavskej stoky, a som na to hrdý.
