Prichádzam na most, ktorý čnie nad zamrznutou riekou. Inokedy rozzúrený tok sa zmenil na mĺkvy, nehybný ľad a v ňom odrážajúce sa obnažené koruny stromov. Ten fascinujúci pohľad ma núti na niekoľko sekúnd zmeravieť. Vidiac ľadovú priehľadnosť a čistotu, ako keby aj moja myseľ na chvíľu prechádzala očistou či katarziou. Po krátkej odmlke ma moje nohy vedú ďalej. Predo mnou sa javia obrysy brány. Zhrdzavená, stará, pri závane vetra vŕzgajúca brána, ktorá stojí na začiatku parku. Je zatvorená. „Smiem vstúpiť?" spytujem sa v duchu s podvedomým rešpektom. Po chvíli už moje kroky naberajú na istote i razancii. Z pokojného premýšľania ma na okamih vyruší brechot psov, ozývajúci sa niekde v diaľke. Pomaly prichádzam k akémusi rázcestiu, miestu, kde sa stretávajú parkové chodníčky. Ja však kráčam stále rovno. Čím ďalej idem, tým viac je hmla na ústupe. Moju pozornosť upúta zvuk, ktorý mi v prvej chvíli pripomína rúbanie dreva. Nemýlim sa. Pár metrov po mojej ľavej ruke vidím zreteľne muža, ktorý mocnými ranami kláti drevo, uschované pod malým prístreškom. Naše pohľady sa v istom momente skrížia. Spoznávam ho a s úctou mávnem rukou. Pozdrav opätuje a po chvíli pokračuje v začatej práci. Opäť bádam pred sebou bránu. Je veľmi podobná tej, akú som videl pár minút dozadu. No na rozdiel od prvej, táto už nie je zahalená hmlou. Sadajú na ňu prvé slnečné lúče, ktoré odkrývajú ligotavé zvyšky sriene, pokrývajúcej takmer celú bránu. Je otvorená. Na chvíľu zastavím, keď začujem neďaleko známy zvuk. Počujem ho každý týždeň, presne v tom istom čase. To zvony. Kostolné zvony odbíjajú desiatu hodinu rannú. Ľuďom oznamujú, že je čas ísť ďakovať Pánu Bohu. Kráčam ďalej, zvony už akoby boli na dosah. Ešte pár krokov a predo mnou sa vypína mohutný, no krásny klasicistický chrám. Pred ním sa vytvárajú skupinky ľudí. Som pomerne ďaleko, z diaľky ich rozhovory pripomínajú Babylon, no viem, že všetci o chvíľu nájdu spoločnú reč - modlitbu. Môj pohľad smeruje pár metrov od kostola. Už tam čaká. Nádherné plavé vlasy, anjelská tvár. Blížim sa k nej akoby nabitý novou energiou. Pristúpim k nej a vychutnávam si úsmev, ktorý mi venovala. Sladký bozk, vrúcne objatie. Jedna ruka končí v útrobách môjho kabáta, druhou zvieram jej dlaň. Teraz už ruka v ruke kráčame ku chrámu, ktorý je priamo pred nami.
Kráčame... Opojení niečím zvláštnym. Zdá sa mi, že je to akési čaro. Všetko sa zdá byť dokonale harmonické. Už viem, je to skutočne tak. Je to čaro nedeľného rána...
