V apríli sme boli s priateľmi v Izraeli a tú krajinu sme si zamilovali. Veľmi k tomu dopomohol aj náš sprievodca Baruch, ktorý svojím životným príbehom predstavuje všetky hodnoty, ktoré Izrael definujú. Je prisťahovalec, žil v kibuci, dlho bol v armáde a posledných 15 rokov sprevádza turistov. My sme v Baruchovej dodávke prešli polovicu krajiny a jeho výklad histórie zasadený do aktuálneho kontextu nám umožnil ak nie pochopiť, tak aspoň lepšie porozumieť, čo sa v Izraeli deje a čomu krajina čelí.
Hneď prvý den vojny som mu písal, aby som sa uistil, či sú on a jeho rodina v poriadku. Našťastie boli. Potom sa na dlhšie odmlčal a nedávno napísal svojim zahraničným priateľom list. S jeho súhlasom si ho dovoľujem zverejniť.
===
Pondelok, 6. 11. 2023
Ahojte,
uvedomil som si, že je odo mňa nespravodlivé, so všetkými správami typu „myslím na vás“, ktoré dostávam, neodpovedať a neposlať nejaké „myšlienky z Izraela“.
Takže najprv poviem: Ďakujem za všetky e-maily, správy, telefonáty atď. Pomáha to a je to povzbudzujúce, vedieť, že ľudia v zahraničí na nás stále myslia.
Tieto dni nie sú ľahké pre žiadneho Izraelčana, dokonca ani pre mojich arabských izraelských priateľov. Vzhľadom na to, akú katastrofu sme zažili na "Simchat Torah" 7. októbra skoro ráno, keď Hamas = ISIS prenikol do Izraela a vyvraždili každého, koho našli. Znásilňovanie, upaľovanie zaživa, mrzačenie končatín a tiel niekedy priamo pred očami ostatných členov rodiny.
Jedna z vojenských základní, ktorá bola napadnutá a utrpela najviac je tam, kde ešte pred pol rokom slúžila moja dcéra Carmel. Žiadne z dievčat nezostalo nažive, okrem niekoľkých, ktoré boli unesené do Gazy. Ostatné boli upálené zaživa v úkryte do tej miery, že úrady nedokázali dievčatá identifikovať ani pomocou röntgenových snímok DNA, ani zubov. Carmel bola teda naverbovaná a odišla pokračovať v tejto práci z náhradnej základne neďaleko odtiaľ.
Izraelčania a samozrejme, južné kibuce a mošavy, úplne stratili akúkoľvek vieru v IDF (izraelskú armádu) a vládu po tom, čo boli zamknutí vo svojej bezpečnej miestnosti, zatiaľ čo ich dom niekoľko hodín horel, kým neprišli záchranné tímy. Pre mnohých z nich už bolo neskoro.
Segev, môj najstarší syn, ktorý je záložným dôstojníkom v špeciálnych jednotkách, bol v ten večer dole v oblasti so svojím tímom a zachraňoval rodiny. Uistil sa, aby upozornil Carmel: „Na ceste nepozeraj sa do strán!“, pretože je tam stále veľa mŕtvych tiel. To boli tie dva dni od začiatku vojny, keď sa v Izraeli stále skrývalo veľa teroristov Hamasu.
V nedeľu ráno bol môj prostredný syn, Šaked, regrutovaný do svojej záložnej jednotky ako ostreľovač v špeciálnych jednotkách a poslaný na libanonskú hranicu v obave, že sa Hizballáh tiež zapojí do vojny.
Momentálne, mesiac od začiatku konfliktu, každé z mojich detí dostalo 24-hodinovú dovolenku, takže sme ich mohli všetci objať a pobozkať, no stále to nie je ľahké.
A čo teraz robím? Prvé dva týždne som jazdil po krajine a nosil som zásoby, čerstvo pripravené teplé jedlá vojakom a utečencom (izraelským židovským utečencom, ktorí boli evakuovaní zo svojich spálených domovov alebo len z ich veľmi zraniteľného domova), míľu alebo dve od monštier, ktoré neustále strieľajú rakety do miest a obcí v Izraeli. Potom som nastúpil na dobrovoľnícku prácu v rastlinnej plantáži blizko Gazy. Thajskí robotníci, ktorí tam pracovali, odišli a ostal len 74-ročný majster, ktorý sa zúfalo snažil plantáž zachrániť. Teraz, keď sme pochopili, že 120 000 izraelských utečencov možno nepôjde domov tak rýchlo, pokúšajú sa úrady otvárať improvizované školy. A tak som sa dobrovoľne prihlásil, že budem najbližšie 2 až 3 mesiace učiť: matematiku, fyziku, geografiu alebo angličtinu.
Predstavte si strednú školu „Maale Habsor“ (4 km od hraníc s Gazou), ktorá prišla v tú sobotu o 11 študentov – zabitých, o 2 učiteľov – zabitých a o ďalších 28 detí a učiteľov unesených do Gazy. Nepočítajúc počet sirôt, ktorým tam zabili rodičov. Rodiny sú teraz ubytované v hoteloch na 4 hlavných miestach (Eilat, Mŕtve more, Tiberius, Tel Aviv). Bez zhorených áut, bez domovov, kam by sa mohli vrátiť a bez kamarátov zo školy. Stále máme červenú výstrahu (raketový poplach) po celej krajine niekoľkokrát denne, pričom doba úkrytu je 10 až 90 sekúnd, v závislosti od lokality.
Dúfam, že do roka alebo dvoch sa vrátime do normálu, takže čakám na teba.
