V normálnych vyjadrovacích prostriedkoch sa rozumie, že nepriateľský štát ako napr. Slovenský štát pod vedením Tisa, keď je vo vojnovom stave, musí byť najskôr dobytý a porazený. On bol ale so záhadných dôvodov "oslobodený".Síce sa to vzájomne vylučuje, ale historiografia sa tomu venuje málo a pripúšťa ešte viacero fejkových verzií.
Alebo repete oslobodenia v roku 1968. Prečo 1 % obyvateľov Československa bolo oslobodených /od čoho?/ a 99 % bolo obsadených a znásilnených /necháp doslovne/ a prečo to nazývame Bratská pomoc? Prečo dodnes agresor určuje, že kvety znázorňujúce bezbrannosť, nie sú určené na uvítanie? A prečo symboly oslobodenia sa stali zároveň symbolmi dobyvateľov?
Ako je možné, toľko rokov po vojne, presadzovať svoj názor ako počas Veľkej októbrovej revolúcie so zbraňou v ruke? Potom sa stávajú také nadprirodzené javy, že na najlepšej ruskej vojenskej lodi sa vznieti strelivo v prospech Ukrajinskej armády, ktorá nič nespôsobila. Rovnako, ako v 68 mom pomrelo množstvo ľudí len na to, že oslobodenie nazývali agresiou. Preto i dnes vládne presvedčenie, že v prípade víťazstva Kremľa nad ruským národom /jeho inteligentnejšou časťou/ a injými súhlasnými názormi, príde ku krutej pomste a la Ukrajina.
Nemyslime si však, že nemajú prívržencov, ktorí by sa boli ochotní vzdať i vojny. Prejdime si posledné dve desaťročia. Iba taká Červená armáda. Červená asi pretože bola krvavá. Ale prečo sa nevolá dnes Čierna armáda? Veď podľa činov by sa tak mala volať. Je tu však zvláštna skupina ľudí, ale so spoločným menovateľom v každom štáte. Nechcú vraždiť priamo, ale i tak sa to v konečnom dôsledku rovná. Vzájomne sa nazývajú revolucionári, naprávači systému, antiglobalisti, vlastenci a pod. Taká Marie Le Pen, Nicolas Maduro, Fico a spol. bojovať nemajú záujem. O to viac túžia po moci a peniazoch tých druhých Asi sa to dá iba potláčať, lebo tieto vlastnosti nevyhynú, tak ako nevyhynú lenivci, egoisti, závistlivci, nevzdelanci a pod.
