Po dočasnom uvoľnení a prejavenom záujme Ruskej federácie o spoluprácu s NATO, američania uvoľnili vojenskú techniku, ktorá bola dovtedy prísne strážená. Nech bol Jeľcin akákoľvek smiešna figúra, signalizoval zásadné uvoľnenie vzťahov s USA. Zmrákať sa začalo až neskôr. Závan slobody a tvorivosti som pocítil i ja, cudzinec. Povzbudzovali sme jeho voličov, pretože sme cítili Zmenu k lepšiemu.
Tento cenovo lukratívny náklad nám zabezpečil Slovák zamestnaný u LKW Walter, známej špedičnej firme vo Wiedni, ktorú tiež založil Slovák. Mysleli sme si, že nám finančne nahráva. Dlho trvalo, než sme zistili, že vlastne náš priateľ ináho nemá. Horších ako Slovákov nechcel a západní prepravcovia do vtedajšieho Ruska nešli za ŽIADNE peniaze. Resp. po hranice, kde ich museli vymeniť. Stretol som iba jednu výnimku. Bol to Francúz, ale vedel po polsky.. Manželku mal Poľku a tá keď sa dozvedela koľko sa platí za životný risk, ho donútila...
Keď sme oklamali colníka, že vezieme elektrické súčiastky do spotrebičov a že ním očakávaný tovar / išlo o echo tzv. rakytníkom prepadávajúcim kamiony/ vezie asi ten náš ďalší kamion. Ukázalo sa, že táto úvaha nám asi zachránila život. Veď ročne sa nevracalo cca 6 kamionistov. A tí viezli tovar dennej spotreby...
Prešli sme Ľvov, ukrajinsko - ruské hranice a zaparkovali na lesnom parkovisku. Naivne sme si mysleli, že do Moskvy sa dostaneme po bočných cestách. Tankovali sme kovovým vedrom z volne položenej cisterny a cez vodovodný kohútik. Môj šofér Igor K. však predčil v lumparinách aj miestnych. Všimol som si, že vedro 15 litrové má značku šroubom. Igor naklonil vedro na opačnú stranu a tak získal cca 2 l nafty zdarma...Vtedy sa z blízkeho lesa a lesnej cesty ozval zvuk kamionu. Bol to ten chlapec, na ktorého sme povedali, že má asi ten očakávaný náklad vojenskej techniky. Išiel nonstop a bez nehody z anglického Birminghtonu a vo Ľvove ho prepadli. Zobrali mu všetko. Usúdili však, že načo by ho pripravovali o život, tak ho iba zbili, v očakávaní, že im niečo o tom náklade povie. Nemohol, lebo o ňom ani netušil.
Igor mi ale urobil nežiadúcu reklamu. Vytruboval do sveta, že som jediný vodič kamiona na svete, ktorý ho nevie ani šoférovať, ale vie si poradiť absolútne so všetkým iným. Vtom momente som mal na krku asi 5 slovenských vodičov, ktorí pochopili že sa dostali do zeme, kde zajttra znamená včera a nevedia ako z toho von. Odmietnúť ich som nemal silu.Stanovil som podmienky /absolútna poslušnosť a výdrž, aj keby si mysleli že sa už nedá./ V Moskve nás čakal rakúsky terminál chránený ozbrojencami. Či vydržíme fyzicky, to nikoho nezaujímalo.
Tak sme to skúsili. Zostavil som konvoj, určil hlavné signály a vemeno boží, ako vravieval môj švejkovský dedek. Pri parkovisku zvanom Možajskij, ktoré bolo plné a parkovali tam niektorí pozdĺž plotu, všetci chceli prestávku, lebo sme boli na pokraji síl. Parkoval tam jeden Maďar a "moji" chceli tiež. Povedal som že iba cez moju mŕtvolu a tak sme ešte asi hodinu pokračovali, kým sme neprišli na ten predpísaný rakúsky terminál, pod ochranu brokovníc. Mimochodom som ich videl prvý raz v živote a naviac boli americké, ako z westernu...Víťa a Omar nás uložili a po dlhom spánku sa nás spýtali, kde sme to chceli spať. Vraj na parkovisku Možajskij našli akéhosi Maďara s podrezaným hrdlom...
Doteraz môj súdruh priateľ Vladimír verí, že tomuto voľnému ringu urobil koniec Putin. Je pravda, že už nebolo toľko obetí na životoch, ale jedna mafia nahradila druhú..A viac sa používa odstavenie konkurenta prostredníctvom väzenia. A po tomto spôsobe vládnutia túži naša opozícia...
