Luana

Po roku a pol šiestich z našej skupiny prevelili do mesta Tanora v severozápadnej oblasti Zanogorskej republiky, kde sme podliehali a plnili úlohy v rámci Medzinárodnej organizácie proti vojne a násiliu. Našou úlohou bolo organizovať rýchly presun obyvateľstva do krytov v čase ostreľovania nášho úseku mesta ťažkými zbraňami, pomáhať raneným dostať sa do bezpečia a viesť akcie na pomoc ľuďom, ktorí ostali v niektorom ostreľovanom objekte. Po čase až na naše uniformy, sme splynuli s civilným obyvateľstvom. Dokonca sme sa s nimi aj celkom dobre dohovorili. Po počiatočnom obojstrannom odstupe sme po čase boli jedny z nich. Ak bol pokoj, rozprávali sme sa spolu s nimi, inokedy sme posedávali raz v tej domácnosti, inokedy u iných. S Bohušom a Petrom sme však najradšej strávili čas pri rodine Sarihonových. Boli to manželia Juraj s Klárou a ich sedemročná dcéra Luana. Juraj bol v minulosti poslancom bývalého roskandrijského parlamentu. Teraz, keď sa Roskandria rozdelila na Zanogorskú republiku a Nezávislú republiku Taronaja, pôsobil Juraj v zanogorskom parlamente. Ich dcéru Luanu poznali takmer všetci obyvatelia bývalej Roskandrii. Od piatich rokov vystupovala na rôznych podujatiach svojou hrou na klavír. Mala výnimočný talent a hra na klavíri ju veľmi bavila. Bola veľmi inteligentná, príjemná a bezprostredná, takže každý moderátor programu, v ktorom vystupovala hrou na klavíri, využil jej prítomnosť aj na rozhovor s ňou. Mala dlhé blond vlasy, príjemnú tvár a v očiach mala iskry plné energie. Bola veľmi milá a prenášala do okolia príjemnú atmosféru. Klára bola uznávanou doktorkou psychológie. Bola to rodina, ktorej členovia boli známe osobnosti, ale v dennom živote sa od iných ľudí neodlišovali. Boli jednými z nich, ich súčasťou. Vlastne do určitej mieri tu rozdiel bol. Mali svoju výšku správania, nad ktorou sa prostredníctvom svojich zásad a názorov pohybovali. Všimol som si, že v ich spoločnosti sa im ľudia prispôsobovali. Boli sme veľmi radi, keď sa občas veci vyvinuli tak, že sme mohli s touto rodinou posedieť a porozprávať sa. Raz počas ostreľovania zasiahli strely aj dom Sarihonových. Časti domu sa zosypali tak, že oddelili Luanu od rodičov. Rodičia mali možnosť dostať sa von, ale Luana ostala dnu ako v klietke. Zbadal som Luanu pri rozbitom okne ako vzlyká. S Bohušom a Petrom sme sa rozbehli k nej. O niečo skôr sa pod okno dostali Juraj s Klárou. Keď ich Luana zbadala, radostne vykríkla. Dobehli sme ku oknu Sarihonových domu. Zostal som tam stáť ako kameň, neschopný akéhokoľvek pohybu. Steny domu boli narušené, pri každom výbuchu ďalších striel sa praskliny v stenách zväčšovali a kde tu z nich opadávali kusy tehál. Cítil som bezmocnosť. Prebral ma Bohušov výkrik, aby som prišiel k nemu. Okno bolo asi vo výške troch metrov. Postavili sme sa s Bohušom k stene, Peter nám vyšiel na ramena. Bola to krátka doba, ale mne pripadala ako večnosť. Čakal som kedy sa stena zvalí. Zrazu Peter sa po nás zošmykol. Pravou rukou pevne držal Luanu. Spolu so Sarihonovcami sme sa rozbehli k najbližšiemu krytu. Asi po dvadsiatich metroch sa stena, kde pred chvíľou bola v okne Luana, zosypala. Vydýchli sme si. Peter položil Luanu na zem. Keď Luana pribehla k matke, tá ju vzala do náručia a plakala. Peter nás vyzval, aby sme išli do krytu. Klára položila Luanu na zem a rýchlym krokom sme pokračovali do krytu. V tom Luana vykríkla:,, Veronika, predsa ju tam nenechám“, vytrhla sa Kláre a bežala späť pre svoju najmilšiu bábiku, ktorá sa volala Veronika. Bábika ležala asi osem metrov od nás smerom k Sarihonovým domu.. Chvíľu trvalo, kým sme sa spamätali. Luana zodvihla bábiku a bežala naspäť k nám. Oproti jej bežala Klára. Zrazu zaznel výbuch delostreleckého granátu. V okamihu som ležal na zemi. Bola to podvedomá reakcia. V takých chvíľach som len ležal rukami si zakrývajúc hlavu, snažiac sa ju chrániť aspoň tak. Nemyslel som v takých chvíľach na nič iné, iba na svoje telo. Čakal som, či v niektorej časti tela nepocítim bolesť. Bola to lotéria : zasiahne ma niečo – nezasiahne. Nebolo možné to ovplyvniť. V takých chvíľach som počul niekoho sa modliť, niekoho preklínať, iný plakal, poniektorí sa rozprávali sami so sebou. Teraz som ležal tiež s rukami si zakrývajúc hlavu, ale tak aby som videl Luanu. V momente výbuchu vykríkla a hodila sa na zem. Od miesta výbuchu odskakovali kusy kdečoho. Luana zastonala. Všetko trvalo iba okamih. Videl som ako k Luane dobehla Klára. Kľakla si k nej a niečo robila. Zmocnil sa ma stiesňujúci pocit, zlé tušenie že sa Luane niečo stalo, ale nevedel som čo sa deje. Čo je s ňou ? Čo tam Klára tak dlho robí ? Bol som plný akejsi neovládateľnej energie, akéhosi vnútorného pnutia, ktoré vyradilo akékoľvek myslenie. Mimovoľne som vstal a utekal k Luane a Kláre. Klára plakala a obväzovala potrhanými kúskami svojho odevu Luane miesto z ktorého tiekla krv. Pomohol som Kláre. Nevnímal som nič okolo seba iba Luanu. Zašeptala ,, kde je otec a Veronika?“ Ale len čo to dopovedala bol pri nej Juraj, ale už aj Bohuš a Peter. V jej očiach sa zračila bolesť, ale bolo v nich vidieť aj lásku a spokojnosť, že je pri nej otec a matka. Nadýchla sa a pri vydýchnutí sa na nich usmiala. Zavrela oči. Všetci sme vedeli, že odišla. Nebola prvým človekom, ktorého som videl v tejto vojne umrieť a pomaly som si na smrť aj zvykol. Ale jej smrť som nemohol prijať. Diali sa vo mne čudné veci, striedala sa zlosť a bezmocnosť. Trvalo to pár dní. Raz večer som sedel spolu s Jurajom vonku. Keď videl, že nič nehovorím, spýtal sa ma na čo myslím. Povedal som mu, že mám čo robiť so sebou, aby som nešiel zabíjať tých na druhej strane. Pousmial sa a povedal:,, čo tým dosiahneš , zabiješ iným ich blízkych. Luane už život nevrátiš a ona stále žije. Stále je v mojom srdci, ona, jej slová, hra na klavíri a všeličo ostatné. Odišla čistá, rozdávala ľuďom radosť. Môžeme plakať nad tým prečo odišla. Dieťa, ktoré sa učilo žiť odišlo, my čo máme učiť deti žiť sme zostali. Asi by sme sa mali učiť žiť v prvom rade my.“ Pozeral som sa na tohto človeka a nechápal som. Bolo z neho cítiť lásku, ktorá priam z neho sršala. Spomenul som si na pohľad Luany, jej akúsi spokojnosť, keď umierala v prítomnosti rodičov. Na chvíľu ma opantala akási slabosť. Ako je možné, že z tohto človeka, ale i z jeho manželky vyžaruje neskutočný cit. Aj teraz, po smrti svojej dcéry pomáhajú, kde ich pomoc potrebujú. Vlievajú do ľudí lásku a nádej. Dali Luane určite všetko čo jej mali dať a ona im dala tiež celú seba. Nemajú výčitky a srdce majú stále rovnako otvorené. Ale aj ja akosi mäknem. Začínam chápať ináč svet. Nechcem ho meniť, nechcem byť veľký a mať moc. Stačí, ak dokážem vo svojom okolí aspoň z časti žiť tak ako oni. Je jednoduché byť tvrdý, nevnímať okolie. Ale je ťažké zachytiť každučký šelest toho, kto je práve v tvojej blízkosti a dať mu kúsok seba. Je zvláštne, že práve vojna a smrť neviniatka mi otvorila oči a naučila ma žiť.