Výber zo Šuflíka

Telo i duša

Zrakom vidíme všetko okolo seba,

sluch nám umožňuje počuť šepot i výkriky,

čuch rozoznáva rôznu vôňu i zápach,

hmat rozlišuje čo je mäkké a čo tvrdé,

mozog všetky tie vnemy zachytí,

rozum ich do myšlienok poskladá,

srdce udržiava pri živote telo,

duša myšlienky okorení citom,

ústa vydajú to všetko naspäť von.

Všetko pre všetkých

Keď slnko svieti, je krásny deň,

ale nikdy nechytíš do dlane lúče slnka,

aby v škaredom počasí

si pre seba urobil krásny, slnečný deň.

Nič nie je len pre teba,

všetko je pre všetkých.

Aj šťastie ti dokážu zobrať závistlivci,

tvoj smútok dokážu zmierniť tí,

ktorí majú ťa radi.

A možno

A možno ešte viem plakať a nehanbiť sa za slzy.

Za slzy, ktoré sú symbolom citu, symbolom lásky.

Láska - to je bolesť lúčenia,

bolesť z pohľadu na utrpenie blížneho.

Kráľ

Nie je dobrým kráľom kráľ,

ktorý nečíta knihu národa,

múdrosť nečerpá z jeho myšlienok,

dejiny nepíše jeho rukou.

Sám sebou a za seba

Nechcem klásť kytice na hroby tých,

čo položili svoje životy, aby sa iní mali lepšie,

nechcem im vzdávať hold za to, že za nás trpeli,

lebo my sme sa dokázali len spoza rohu pozerať.

Sám za seba chcem hovoriť čo si myslím,

či je doba dobrá a či zlá.

Chcem sa dať viesť človekom

a chcem byť vodcom človeka.

Nechcem aby národy mali hrdinov,

chcem aby národy nestrácali životy,

aby človek nestrácal vlastnú tvar človeka,

ale aby pozeral na seba s výčitkou i uznaním.

Nechcem prelievať slzy pred krížom trpiaceho,

nechcem páliť sviečky na hrobe neznámeho,

ale zo sĺz a plamienkov svojej duše

chcem brať silu obyčajného človeka.

Chcem byť sebec, čo myslí len na svoje šťastie,

čo šťastný je, keď šťastný iný človek je

a čo iba svoj život nadovšetko miluje,

bez života iného človeka a prírody byť nemôže.

To nie je pýcha, ale hrdosť i pokora,

to nie je oslavná báseň, len pár riadkov pre seba,

pre seba človeka, čo miliardy sú ma na Zemi,

lebo aj keď sú nás miliardy ľudí - sme človek.

Naše storočie

Zbrojíme, aby sme mali čím bojovať,

bojujeme, aby iní museli zomierať.

Zem nám už nestačí, človek je veľký pán,

vymyslený máme hviezdnej vojny plán.

Úrodných polí stále viac ubúda,

miesto nich sídlisk a tovární pribúda.

Lúky, na nich kvety - načo nám,

veď doma vo váze umelé ruže mám.

Zvieratá strieľať, vyhubiť ich aj chemicky,

nemusí žiť viac tiger či slon indický.

O bizónoch mi už iba rozprávaj,

lepšia ako živý kôň je o ňom báj.

Deti do detských domovov dávame,

rodičov v domovoch dôchodcov máme.

Peňazí nemáme nikdy toľko, koľko chceme mať,

vieme len brať, nevieme zdarma nikomu nič dať.

Z nešťastia iných naučili sme sa smiať,

bez hanby veľké slová do vzduchu siať,

o jednom s každým ináč sa rozprávať,

po telách slabších s úsmevom šliapavať.

Všetci sa niekam náhlime,

svoje dlhy neradi platíme,

šetríme seba a pre seba,

my pôjdeme určite do neba.

Zasypať rieky snažíme sa rýchle odpadom,

ropný film na hladinách morí je naším pokladom.

Bezmocne sa dívame ako hynie kormorán,

koľko prírode uštedríme ešte rán ?

Zničiť všetko chceme čo sa dá,

svetu vládnuť bude atómová raketa

a človeka, čo vravel si najchytrejší tvor,

vyhubí v jeho hlave zrodený neutrónový mor.

Tam niekde

Tam niekde je Zem, obloha a more,

tam niekde je vietor, piesok a oheň,

tam niekde je kameň, zver a človek,

tam niekde je láska, zrada a nenávisť,

tam niekde je život i smrť.

Ten život je sen a smrť je istota,

lebo až raz budem oči naposledy privierať

a pri mne budú stáť tí, čo mali ma radi,

nebudem plakať, že už odchádzam,

veď žil som pre seba a pre nich,

žil som pre istotu

že raz odídem a viac sa nevrátim.

Nevrátim sa a predsa zostanem

vo svedomí a v myšlienkach iných,

v slovách, v kameni, vo vzduchu,

pretože tam niekde je Zem, obloha a more,

tam niekde je vietor, piesok a oheň,

tam niekde je kameň, zver a človek,

tam niekde je láska, zrada a nenávisť,

tam niekde je život i smrť,

pretože to všetko je svet

a ja som v ňom a ten svet je vo mne.

Až vyjdeš na vrchol

Až vyjdeš na vrchol

a pozrieš sa do údolia

v ktorom uvidíš ľudí,

ktorých si obdaril

svojou láskou

môžeš zomrieť,

lebo si žil.

Ale až vyjdeš na vrchol,

z ktorého uvidíš tých,

ktorým si ubližoval,

a možno osloví ťa pokora,

zodvihni hlavu

a snaž sa ešte žiť

lebo si mŕtvy.

Nemáme chybu

Kedysi som nerozumel tomu,

čo mi na základnej vojenskej službe

ako mladému psovodovi hovorili :

Nie je zlý pes, je iba zlý psovod.

Pes musí vycítiť, že ti na ňom záleží.

Potrebuje tvoju opateru a starostlivosť.

Ak pes sa nejako previní, musíš ho potrestať,

ale vzápätí mu musíš dať najavo, že ho máš rád.

Dnes ale nerozumiem tomu,

prečo veľakrát hovoríme:

Mladí sú zlí, my sme a boli sme lepší.

Neviem len, kto a ako tých mladých vychovával.

Keby sme ich vychovávali aspoň ako psov,

asi by boli iní.

Karneval

Dospelí si nasadia masky

a hrajú sa, že sú niečo iné,

ako v skutočnosti sú.

Veľakrát si ale nevšimnú,

že už je po karnevale

a masku majú ešte stále.

Deti, či masku majú a či nie,

sú tým čím sú

a na čo sa hrajú.

Lebo na rozdiel od nás dospelých

cítia a vedia precitnúť.

Nesmrteľní

V živote človeka sú iba tri fázy:

narodenie, umieranie, smrť.

Niektorí však žijú ako keby

tu boli odjakživa donekonečna.

Apokalypsa

Zahnali ma na kraj útesu.

Ľudia bez súcitu, lásky a svedomia.

Na kraji útesu som padol na kolená.

Sklonil som hlavu

a z oči mi na krásnu zem padali slzy.

Padali na zem, ktorú som miloval.

Zabiť ma išli ľudia, ktorých som miloval.

Pokoreného a odovzdaného

mi ruky a nohy prikovali k bralu.

Supy, krkavce a orly mi zobákmi jatrili telo.

Zodvihol som hlavu k oblohe.

Zhlboka som sa nadýchol.

Vdýchol som vzduch, čo som miloval.

Necítil som bolesť, nevnímal svoje telo.

Len duša trpela.

Zomierala vo mne láska, cit i svedomie.

Opustila ma pravda, nádej i viera.

Nekončil život, ale umieral človek.

Umieral diabol, ktorý chcel konať pokánie.

Zabiť ho išli anjeli, čo boli diablami.

Usmial som sa.

Spomenul som si na teba, láska.

Na teba, láska, ktorú som miloval.

Myslel som na deti, ktoré som miloval.

Videl som tých, ktorí ma vychovali

a zostali v mojom srdci.

Pozeral som na svojich vrahov.

Aj tých som miloval.

Pľuvali na mňa a hádzali do mňa kamene.

Láska ma prinútila im odpúšťať.

Odpustiť tým falošným prorokom,

samozvaným sudcom a farizejom.

Zapochyboval som.

Mal som skočiť, keď ma zahnali na kraj útesu.

V tom som začul plač.

Ľudia plakali nad mojim utrpením a nevedeli,

že plačú nad svojou slabosťou,

že plačú nad sebou.

Začul som niekoľko hlasov: pomôžte mu.

Pomôžte mu, lebo je ako ja.

Usmial som sa.

Bolo správne, že som neskočil.

Zabijú ma tí, ktorí čoskoro zahynú.

Ale ostanú tí, ktorí milujú.

Sklopil som zrak a zašeptal zbohom.

Smrť vykúpila moje utrpenie.

Telo i duša

Zrakom vidíme všetko okolo seba,

sluch nám umožňuje počuť šepot i výkriky,

čuch rozoznáva rôznu vôňu i zápach,

hmat rozlišuje čo je mäkké a čo tvrdé,

mozog všetky tie vnemy zachytí,

rozum ich do myšlienok poskladá,

srdce udržiava pri živote telo,

duša myšlienky okorení citom,

ústa vydajú to všetko naspäť von.

Všetko pre všetkých

Keď slnko svieti, je krásny deň,

ale nikdy nechytíš do dlane lúče slnka,

aby v škaredom počasí

si pre seba urobil krásny, slnečný deň.

Nič nie je len pre teba,

všetko je pre všetkých.

Aj šťastie ti dokážu zobrať závistlivci,

tvoj smútok dokážu zmierniť tí,

ktorí majú ťa radi.

A možno

A možno ešte viem plakať a nehanbiť sa za slzy.

Za slzy, ktoré sú symbolom citu, symbolom lásky.

Láska - to je bolesť lúčenia,

bolesť z pohľadu na utrpenie blížneho.

Kráľ

Nie je dobrým kráľom kráľ,

ktorý nečíta knihu národa,

múdrosť nečerpá z jeho myšlienok,

dejiny nepíše jeho rukou.

Sám sebou a za seba

Nechcem klásť kytice na hroby tých,

čo položili svoje životy, aby sa iní mali lepšie,

nechcem im vzdávať hold za to, že za nás trpeli,

lebo my sme sa dokázali len spoza rohu pozerať.

Sám za seba chcem hovoriť čo si myslím,

či je doba dobrá a či zlá.

Chcem sa dať viesť človekom

a chcem byť vodcom človeka.

Nechcem aby národy mali hrdinov,

chcem aby národy nestrácali životy,

aby človek nestrácal vlastnú tvar človeka,

ale aby pozeral na seba s výčitkou i uznaním.

Nechcem prelievať slzy pred krížom trpiaceho,

nechcem páliť sviečky na hrobe neznámeho,

ale zo sĺz a plamienkov svojej duše

chcem brať silu obyčajného človeka.

Chcem byť sebec, čo myslí len na svoje šťastie,

čo šťastný je, keď šťastný iný človek je

a čo iba svoj život nadovšetko miluje,

bez života iného človeka a prírody byť nemôže.

To nie je pýcha, ale hrdosť i pokora,

to nie je oslavná báseň, len pár riadkov pre seba,

pre seba človeka, čo miliardy sú ma na Zemi,

lebo aj keď sú nás miliardy ľudí - sme človek.

Naše storočie

Zbrojíme, aby sme mali čím bojovať,

bojujeme, aby iní museli zomierať.

Zem nám už nestačí, človek je veľký pán,

vymyslený máme hviezdnej vojny plán.

Úrodných polí stále viac ubúda,

miesto nich sídlisk a tovární pribúda.

Lúky, na nich kvety - načo nám,

veď doma vo váze umelé ruže mám.

Zvieratá strieľať, vyhubiť ich aj chemicky,

nemusí žiť viac tiger či slon indický.

O bizónoch mi už iba rozprávaj,

lepšia ako živý kôň je o ňom báj.

Deti do detských domovov dávame,

rodičov v domovoch dôchodcov máme.

Peňazí nemáme nikdy toľko, koľko chceme mať,

vieme len brať, nevieme zdarma nikomu nič dať.

Z nešťastia iných naučili sme sa smiať,

bez hanby veľké slová do vzduchu siať,

o jednom s každým ináč sa rozprávať,

po telách slabších s úsmevom šliapavať.

Všetci sa niekam náhlime,

svoje dlhy neradi platíme,

šetríme seba a pre seba,

my pôjdeme určite do neba.

Zasypať rieky snažíme sa rýchle odpadom,

ropný film na hladinách morí je naším pokladom.

Bezmocne sa dívame ako hynie kormorán,

koľko prírode uštedríme ešte rán ?

Zničiť všetko chceme čo sa dá,

svetu vládnuť bude atómová raketa

a človeka, čo vravel si najchytrejší tvor,

vyhubí v jeho hlave zrodený neutrónový mor.

Tam niekde

Tam niekde je Zem, obloha a more,

tam niekde je vietor, piesok a oheň,

tam niekde je kameň, zver a človek,

tam niekde je láska, zrada a nenávisť,

tam niekde je život i smrť.

Ten život je sen a smrť je istota,

lebo až raz budem oči naposledy privierať

a pri mne budú stáť tí, čo mali ma radi,

nebudem plakať, že už odchádzam,

veď žil som pre seba a pre nich,

žil som pre istotu

že raz odídem a viac sa nevrátim.

Nevrátim sa a predsa zostanem

vo svedomí a v myšlienkach iných,

v slovách, v kameni, vo vzduchu,

pretože tam niekde je Zem, obloha a more,

tam niekde je vietor, piesok a oheň,

tam niekde je kameň, zver a človek,

tam niekde je láska, zrada a nenávisť,

tam niekde je život i smrť,

pretože to všetko je svet

a ja som v ňom a ten svet je vo mne.

Až vyjdeš na vrchol

Až vyjdeš na vrchol

a pozrieš sa do údolia

v ktorom uvidíš ľudí,

ktorých si obdaril

svojou láskou

môžeš zomrieť,

lebo si žil.

Ale až vyjdeš na vrchol,

z ktorého uvidíš tých,

ktorým si ubližoval,

a možno osloví ťa pokora,

zodvihni hlavu

a snaž sa ešte žiť

lebo si mŕtvy.

Nemáme chybu

Kedysi som nerozumel tomu,

čo mi na základnej vojenskej službe

ako mladému psovodovi hovorili :

Nie je zlý pes, je iba zlý psovod.

Pes musí vycítiť, že ti na ňom záleží.

Potrebuje tvoju opateru a starostlivosť.

Ak pes sa nejako previní, musíš ho potrestať,

ale vzápätí mu musíš dať najavo, že ho máš rád.

Dnes ale nerozumiem tomu,

prečo veľakrát hovoríme:

Mladí sú zlí, my sme a boli sme lepší.

Neviem len, kto a ako tých mladých vychovával.

Keby sme ich vychovávali aspoň ako psov,

asi by boli iní.

Karneval

Dospelí si nasadia masky

a hrajú sa, že sú niečo iné,

ako v skutočnosti sú.

Veľakrát si ale nevšimnú,

že už je po karnevale

a masku majú ešte stále.

Deti, či masku majú a či nie,

sú tým čím sú

a na čo sa hrajú.

Lebo na rozdiel od nás dospelých

cítia a vedia precitnúť.

Nesmrteľní

V živote človeka sú iba tri fázy:

narodenie, umieranie, smrť.

Niektorí však žijú ako keby

tu boli odjakživa donekonečna.

Apokalypsa

Zahnali ma na kraj útesu.

Ľudia bez súcitu, lásky a svedomia.

Na kraji útesu som padol na kolená.

Sklonil som hlavu

a z oči mi na krásnu zem padali slzy.

Padali na zem, ktorú som miloval.

Zabiť ma išli ľudia, ktorých som miloval.

Pokoreného a odovzdaného

mi ruky a nohy prikovali k bralu.

Supy, krkavce a orly mi zobákmi jatrili telo.

Zodvihol som hlavu k oblohe.

Zhlboka som sa nadýchol.

Vdýchol som vzduch, čo som miloval.

Necítil som bolesť, nevnímal svoje telo.

Len duša trpela.

Zomierala vo mne láska, cit i svedomie.

Opustila ma pravda, nádej i viera.

Nekončil život, ale umieral človek.

Umieral diabol, ktorý chcel konať pokánie.

Zabiť ho išli anjeli, čo boli diablami.

Usmial som sa.

Spomenul som si na teba, láska.

Na teba, láska, ktorú som miloval.

Myslel som na deti, ktoré som miloval.

Videl som tých, ktorí ma vychovali

a zostali v mojom srdci.

Pozeral som na svojich vrahov.

Aj tých som miloval.

Pľuvali na mňa a hádzali do mňa kamene.

Láska ma prinútila im odpúšťať.

Odpustiť tým falošným prorokom,

samozvaným sudcom a farizejom.

Zapochyboval som.

Mal som skočiť, keď ma zahnali na kraj útesu.

V tom som začul plač.

Ľudia plakali nad mojim utrpením a nevedeli,

že plačú nad svojou slabosťou,

že plačú nad sebou.

Začul som niekoľko hlasov: pomôžte mu.

Pomôžte mu, lebo je ako ja.

Usmial som sa.

Bolo správne, že som neskočil.

Zabijú ma tí, ktorí čoskoro zahynú.

Ale ostanú tí, ktorí milujú.

Sklopil som zrak a zašeptal zbohom.

Smrť vykúpila moje utrpenie.