Veď to nebolo tak dávno...

Nechápajúc čo-kto, sme rozospatí otvárali okná. Krásne slnečné vidiecke ráno som ešte registroval, ale čo znamená že nás obsadili Rusi som si ako 13 ročný neuvedomoval.
Z rozhlasu sa ozývalo iba opakované hlásenie o dákej pomoci a že máme byť rozvážni a zachovať kľud. No a keď nájdu bezpečné miesto na vysielanie tak sa opäť ozvú. Rádio Slobodná európa bolo tak silno rušené, že nič nebolo rozumieť. Televízia, ktorá ešte večer vysielala politicky veľmi odvážny film, čo som už na základe neomylných komunistickou školou vštepovaných právd celkom chápal, tak tá mlčala.

Starý otec, u ktorého som bol na letných prázdninách, iba nervózne pofajčieval, chodil ako tiger v klietke sem a tam. Vo svojej stolárskej dielni za domom sa celý deň rozprával so všetkými chlapmi z rodiny a s najbližšími známymi. Veľa sme toho ešte ako deti nechápali, ale slová ako:" Čo myslíš bude vojna?", tak tie boli veľavravné aj pre nás. Pri každom náznaku reči z éteru zavládlo hrobové ticho a všetci natŕčali uši pri škŕkajúcom a praskajúcom rádii. Iba párkrát za deň sme počuli niečo nové. A aj tam boli iba smutné informácie o prvých mŕtvych a stále sa opakujúce prosby o zachovanie pokoja.

No už o niekoľko hodín sa ukázali prvé náznaky vzdoru a odhodlania nedať sa. Po dedine sa "šialenou" rýchlosťou popred stojacimi tankami prehnala stará dodávka a z otvorených zadných dverí v prachových kúdoľoch lietali výtlačky ešte necenzurovanej Pravdy. Síce iba s jednou stránkou, no o to vzácnejšou. A vtedy sa potvrdila aj stará pravda, že vo chvíľach najťažších sa humoru darí. Nad celou prednou stranou dominoval oznam:
" Serjoža idi damoj, Nataša ljubit Kolju.Bábuška"...

Dozvedali sme sa stále ďaľšie a ďaľšie prejavy vzdoru. Všetky cestné tabule boli pootáčané tými najnemožnejšími smermi, že by ste ani do susedného mesta netrafili. Všetky názvy obcí zmizli, alebo boli prenesené do iných miest. Vtedy o GPS nikto ani nechyroval, takže z toho Sovietski vojaci mali úžasný guláš a tak ako ani nevedeli v ktorej krajine vlastne sú, tak na to nevedeli prísť ani so svojimi superpresnými vojenskými mapami.
No cesta vlakom domov na opačný koniec Československa bola zážitkom na celý život. Ešte ani po 3 dňoch nechodilo viac ako 5 vlakov denne a na každej stanici stáli celé hodiny. Keby som cestu nepoznal, netušil by som cez aké mestá ideme. Ani jedna stanica nemala tabuľu s názvom mesta.No jeden nápis na galantskej stanici predsa bol a navždy sa mi vryl do pamäti.

"Biľak neminie ťa kyjak,
keď dostaneš kyjakom
nebudeš viac Biľakom!"

Čas potvrdil, že sme národ holubičí...(???)