Lisabon je krásne mesto. Pre mňa jedno z najkrajších, ktoré som videl a v ktorom som zažil neopakovateľnú atmosféru. Historické centrum sa rozprestiera na niekoľkých kopcoch, preto uličky stúpajú alebo klesajú. A jazdia po nich staré električky. Niektoré také staré, aké my, u nás v Košiciach, vytiahneme raz v roku ako historickú električku. Práve v takomto milom dopravnom prostriedku som zažil taký milý zážitok. Bolo to v decembri 2004, kedy som odletel z Dublinu do Portugalska na 7 dní. Keď si predstavíte slnečné počasie, 25 stupňov, pritom vianočnú atmosféru a prípravy na Nový rok, k tomu južanský temperament, krásne historické mesto a tieto staré električky, scéna je akoby stvorená pre niečo dobrodružné. Môj zážitok sa odohral práve v takejto atmosfére. Viezol som sa touto starou električkou do centra. Možno som už mal v sebe trochu portského vína, tak som si vychutnával všetko, čo bolo okolo mňa. Električka bola plná ľudí a všetci rozprávali trochu hlasnejšie, ako sme zvyknutí u nás doma. Typickí južania. Túto drevenú "izbičku" na železných kolesách šoférovala žena a celú cestu komunikovala hádam so všetkými cestujúcimi. Medzi ňou a nami nebola žiadna stena, či prepážka. Stále na niekoho kričala. Nič som nerozumel, ale asi niečo v tom zmysle, aby sme sa držali. Išla šialene rýchlo. Chvíľu sme išli hore, potom dole, prudko doľava a hneď doprava. Cítil som sa naozaj ako v nejakom portugalskom filme z roku 1950. Najlepšia scéna tohto "filmu" ešte len prišla. Električka prudko zastala a žena zvýšila hlasitosť svojho kriku, smerom k nám - cestujúcim. A hnala nás von. Tam sme zistili, že jedno z áut, ktoré parkovali na okraji cesty, zasahovalo do koľají. Tak sme asi desiati chlapi chytili zadnú časť auta a posunuli ho o meter ďalej. Všetko sa dialo s úsmevom, hlukom a pod taktovkou pani šoférky. Zopár žien zatlieskalo, nastúpili sme a rýchlo sme išli ďalej. Paráda. Portugalci sú naozaj skvelí ľudia.
