Cesta autom smerovala cez jednomalé mestečko, cieľ návštevy bol v neďalekom druhom mestečku, dokoncaokresnom. V ten deň bolo pravdepodobne vyplácanie sociálnych dávok. Našipočerní spolubratia boli všade. Ako keby ste pichli do mravčieho hniezda. Vtedykamarát vyhlásil, že to sme ako v Bangladéši. A že keby sa ešte raznarodila matka Tereza, mohla by pôsobiť tu.
Viem,že veľa ľudí by chcelo ísť na misie do Afriky. Láka ich exotika čiernehokontinentu. Iní by radi išli niekam do Indie. Ale tam je to veľmi náročné. Tiekrásne predstavy rýchlo pominú. Ale načo chce ísť niekto, obrazne povedané,pracovať do džungle s divou zverou, keď si doma nevie rady s domácimizvieratami? Mentalita a kultúra ľudí žijúcich v Afrike či Ázii jeveľmi odlišná od tej našej. To už skôr pochopíme problémy Rómov žijúcichu nás. Misie, to nie je iba šírenie náboženstva. Misie, to je aj prácas chorými a umierajúcimi, a je to aj práca v školstve, učiťdeti čítať a písať. Kto by chcel učiť na čisto rómskej škole? Takých ľudíje veľmi málo. Ale, vďaka Bohu, nájdu sa.
Výhodoutohto slovenského „Bangladéšu“ bolo asi iba to, že pivo v krčme stálo iba16.- Sk. A to sme boli v centre mesta. A nebol tam žiadnypočerný spoluobčan. Asi majú svoju krčmu. Večer sme navštívili našich známych,žijúcich v tomto mestečku. Sú to zlatí ľudia. Vonku sa varil kotlíkovýguláš a dali sme si aj tokajské vínko.
Natomto mieste sa úplne nevtieravo dostávajú do môjho blogu dve nemenovanékamarátky, s ktorými sme jedli guláš. Vraj ich mám spomenúť. A to sanestalo prvý krát. Ale čo by človek neurobil pre dnešnú mládež a ichspokojnosť. Takže, Stanka a Dominika, pozdravujem vás. A vlastnevšetkých, s ktorými sme v nemenovanom Trebišove prežili pekné chvíle.
No,východniari, máme to niekedy ťažké s našimi spoluobčanmi. Ale dúfam, že budúcnosťbude svetlejšia aj pre tento slovenský „Bangladéš“. Že prídu šťastnejšieriešenia, ako tie, ktoré mali komunisti a aj tie, ktoré máme teraz.A to tie, že sa vlastne nič pre nich nerobí. A nie len pre nich, alepre celú našu krajinu. Teda pre nás všetkých.
