Nezabúdajme však, že všetcipatríme do tej istej skupiny. Všetci sme ľudia. (Teda aspoň predpokladám, žetento blog nečíta žiadne zviera.) No zažil som už situácie, kedy človek naozajviac miluje zviera, ako iného človeka. Mne osobne sa to zdá byť choré. Tietomyšlienky mi prebehli mysľou v nedeľu večer, kedy som v televíziipozeral film Smrtonosná zbraň III. Mel Gibson tam stvárnil hlavnú postavua v jednej situácii sa ocitol oproti zúrivému psovi. So zbraňouv ruke povedal svojej kolegyni, že nedokáže zabiť psa. Že človeka zabiťvie, ale psa nie. Aj keď viem, že to bolo myslené humorne, takéto vyjadrenie madosť zarazilo. Myslím, že najmä deti to berú reálne, kedy zabiť pár ľudí jebežná vec. Počítačová hra, kde zabijeme 50 vojakov a 50 civilistov je prenich to isté, ako skutočná vojna v Iraku, kde bežne umierajú desiatkyvojakov a civilistov. A je to jedno, na ktorej strane. Deťom satakéto názory môžu ešte odpustiť. Ale je smutné, že podobne zmýšľajú ajdospelí.
Nemámnič proti zvieratám. Doma máme tiež nejaký počet štvornohých priateľov. Mám rádaj psov, aj mačky. Ale ešte radšej mám ľudí. Aj keď viem, že tí, čo majú svojhopsa, majú ho veľmi radi, lebo im asi nikdy neurobil niečo zlé, ako naopakdokáže urobiť človek, kolega, spolužiak, sused, alebo člen rodiny. Preto chápemaj autora úvodného výroku. Ale človekom je každý z nás a každý jezlý. Nikto nie je dokonale dobrý. Preto keď ja mám chyby, mal by som vedieťodpustiť aj chyby druhému človeku. Aj keď veľmi dobre viem, že niekedy je toveľmi ťažké. Ale aj napriek tomu si myslím, že jednoznačne najvyššie právomoci,uznanie a ochranu má mať stále iba človek. Nepreháňajme to s týmiprávami zvierat. A nielen zákony a pravidlá v právnoma spoločenskom ponímaní. Ale aj zákony a pravidlá v našom srdci,ktoré nám určujú naše vzťahy k iným osobám, k iným ľuďom.
