Smútok je tu, nie tam hore

 Dnešný deň som prežil v Tatrách, ale nie na túre, ale na pohrebe mojej a našej dobrej kamarátky, ktorá nás opustila na Veľkonočný pondelok. Mala 21 rokov. Tento zvláštny deň som vnímal vo veľmi zaujímavých farbách. Keby som mal fotoaparát so sebou, možno by som to aj sfotil. A možno nie. Asi by to nebolo najvhodnejšie. Ale skúste si predstaviť to, čo videli moje oči a prežívala moja duša. Predstavte si reálnu fotku, v hornej polovici nádhernú modrú oblohu, slnečný jas, prekrásne biele Tatry, strechy tatranských domčekov a niekoľko zelených stromov. A do toho pocítiť teplo úžasného jarného slniečka. No a presne na tej istej fotke, v dolnej polovici, pár stoviek ľudí, oblečených v čiernom, skáňajúcich sa nad hrobom, do ktorého vkladajú truhlu s mŕtvym mladým dievčaťom. A k teplým slnečným lúčom sa pridáva veľký plač a nárek. Obrovský kontrast, veľký rozdiel, krása bielej a modrej oproti smutnej boľavej čiernej.  V tomto mojom pohľade, keď som sa díval dlhšie do spodnej polovice, začalo sa mi pre slzy zahmlievať pred očami. Preto som sa čím častejšie díval hore, na Tatry a na modrú oblohu. V takej chvíli je veľmi ťažké niečo povedať. Smútok je tak veľký, že nikto nedokáže povedať účinné slová útechy. Čím viac sa niekto snažil niečo rozprávať, tým väčší plač bolo počuť. A ja som sa radšej iba díval a vravel si sám pre seba, že tento smútok a plač je iba tu dolu, na zemi. Iba my ľudia sme v čiernom. My, ktorí nepochopíme, prečo táto osoba musela odísť. My, ktorí sme slabí, úplne všetci sme slabí. Rovnako plakali muži aj ženy. Aj ja. Ale pomedzi slzy som videl slnečný jas a mohutné Tatry a modrú oblohu, a viem, že niekde "tam hore" je niečo viac, niečo silnejšie, niečo, čo nám dá večnú radosť. Alenka, odpočívaj v pokoji..!