Pojmy veriťalebo neveriť spájame často s vierou v Boha. Aj nadpis tohtopríspevku možno v mnohých ľuďoch vyvolal spojitosť s veriacim aleboneveriacim v Boha. Ja by som sa chcel skôr zamyslieť nad tým, či je niektoúplne neveriaci. Ja si myslím, že nie. Že s pojmom „viera“ sa stretávakaždý človek a je súčasťou života všetkých ľudí.
Ak si kúpimlístok z Košíc do Michaloviec a vstupujem do autobusu, verím tomušoférovi, že ma naozaj odvezie do Michaloviec. Predpokladám, že to nie jenapríklad psychopat, ktorý sa bude rútiť dolu z Dargovského kopca šialenourýchlosťou a nezvládne riadenie. Keď stopujem pod košickým mostom smeromna Prešov a zastane mi auto, tiež podobne verím šoférovi, že nebudefrajerovať a nepôjde po diaľnici rýchlosťou 200 km/h. Ale môžemoznačiť tieto predpoklady za isté? Mám istotu, že to bude na 100% tak, ako tochcem? Alebo mi ostáva iba viera, že sa to pravdepodobne stane tak, ako tochcem ja? Keď by mi pri tom stopovaní zastal 18 ročný chlapec na terénnejmotorke, asi by som mu neveril a nenasadol by som. Niekto iný by mu naopakveril.
Niekoho byteraz možno napadli lepšie príklady na vieru a jej každodenné vyskytovaniesa v našich životoch. Chcel som iba naznačiť fakt, že mnoho vecí neviemepresne, ale môžeme sa iba spoliehať na iné okolnosti. Teda môžeme iba veriť.Podobne je to aj vo vzťahu k inej osobe. Som si istý, že ma moja priateľkaľúbi? Alebo verím, že ma ľúbi? Koľko krát sme si už boli v živote istý kadečíma nakoniec to skončilo úplne inak. V situáciách, kde nemáme úplnúistotu, máme vieru.
Tým, že každýz nás je iný, máme aj inú vieru. Napríklad ja keď v aute zaradímjednotku, viem, že sa pohnem dopredu. Ani nad tým nepremýšľam. Ale takázačínajúca šoférka, keď zaradí jednotku, verí, že sa pohne dopredu. No vždy sipomyslí, že „čo ak sa náhodou pohnem dozadu“. Keby som nad tým premýšľal aj ja,možno by som tiež nakoniec zapochyboval. Až by sme mohli dôjsť k takémuextrému, že všetko je relatívne, o všetkom môžeme pochybovať a kuvšetkému je potrebná viera. V dejinách filozofie nájdeme aj takétomyslenie.
No a pritýchto rozmanitých druhoch a stupňoch viery spomeniem na záver aj vieruv Boha. Tak ako som spomínal, že niekto by tomu motorkárovi verila ja by som mu neveril, tak niekto verí Bohu, resp. verí v Bohaa iný nie. No som presvedčený, že každý verí v „niečo“, aj čo sa týka vecímimo nášho pozemského sveta. Jeden verí v Boha a vo večný životv nebi, iný verí v reinkarnáciu, ďalší verí, že po smrti už nie jevôbec nič. Nikto z nás to nevie presne, nikto nemá o tom definitívnepoznanie, preto každému ostáva iba viera. Definitívne sa to dozvieme asi až posmrti. Preto som na začiatku spomenul, že neveriaci človek praktickynejestvuje.
Ak nikto nemápresvedčivé poznatky o tom, v čo verí, nemôže svoj objekt vierynasilu vtláčať do mysle iného človeka. Viera je čisto osobným vzťahom, medzičlovekom a objektom viery. Aj napriek tomu, že každý verí v niečoiné, mám skúsenosť s tým, že daný človek je zvedavý aj na vieru tohodruhého človeka. Dialógy medzi ľuďmi s rôznou vierou sa mi veľmi páčia. Najmäkeď sú na inteligentnej úrovni. Ja verím v Boha a veľmi rád sa vždyporozprávam niekde pri pive s ľuďmi, ktorí majú opačný názor. Tiež mazaujíma názor tých, čo neveria v Boha, čo veria na existenciumimozemšťanov, čo veria v iné náboženstvá, a podobne. Po takomdialógu každý odíde domov znovu s tou istou vierou, ktorú mal. Ale tiežs mnohými novými názormi a podnetmi na ďalšie uvažovanie. Ja ďakujemvšetkým ľuďom, ktorí nemajú vieru v Boha, ale s ktorými som sa moholdobre porozprávať. Aj oni boli zvedaví na môj pohľad a aj ja na ichpohľad. Bolo to dobré a obohacujúce. S radosťou aj nabudúce.
