Cintorín somnavštívil už včera poobede, na sviatok Všetkých svätých. A okrem kvetova sviečok som si vzal aj fotoaparát. Navštívil som hroby svojich zosnulýchstarých rodičov a ďalších známych, ktorí už opustili tento svet. Potom somsa ešte dlho prechádzal po našom najväčšom cintoríne.
Stromy okolovytvárali nádhernú kulisu zlatej farby. Však aj bol sviatok Všetkých svätých,sviatok, kedy oslavujeme tých, ktorí hľadia Bohu z tváre do tváre.A tu nie sú vhodné smutné farby, lebo žiť večne pri Bohu je veľká radosťa oslava.
Aj keď obidvasviatky, aj sviatok Všetkých svätých, aj Pamiatka zosnulých, sú katolíckesviatky, na hroby v tento čas chodia všetci ľudia. Lebo protestantskékresťanské cirkvi a nekresťania neoslavujú tzv. svätých, ani sa nemodliaza duše v tzv. očistci.
V tietodni je to jedno, či je niekto katolík, evanjelik, alebo zmýšľa úplne inak. Keďsa dívame na hroby, dívame sa na to, čo čaká každého z nás. Smrť. Niktoz nás nevie, kedy smrť zastihne nás... Aký je ten náš život krehkýa relatívne krátky...
Tohto rokuodišlo z tohto sveta niekoľko ľudí, ktorých som mal rád. A boli medzinimi aj kamarát i kamarátka, ktorí mali menej rokov, ako mám ja. Tedamladí ľudia. Odišli nečakane. Koľko sĺz pretieklo pri ukončení života bezrozlúčky...
Slnko začalozapadať. Listy zo stromov opadali. Lenže my vieme, že slnko zajtra opäť vyjde.Vieme, že na jar sa stromy opäť zazelenajú. Respektíve veríme. Veríme, že cezzimu nenastane katastrofa či koniec sveta. Tak sa díva aj veriaci človek nahroby. Toto nie je koniec. Život pokračuje ďalej... Tajomstvo, ktoré sa my samidozvieme až po našej vlastnej smrti...
Dnes som saopäť prechádzal po Verejnom cintoríne v Košiciach a zhováral som sas Bohom. Popri tom som si čítal to množstvo mien na hroboch. Mená, ktorézapĺňajú dnešné políčko v kalendári. Drahí zosnulí, všetko najlepšiek vašim dnešným meninám. Odpočívajte v pokoji.
