Keď som sazačiatkom tohto týždňa vrátil domov na Slovensko, čakalo ma niekoľkonepríjemných správ. Medzi nimi aj smutná správa, že v pondelok 6. augustanás navždy opustil náš dobrý kamarát, môj spolužiak z ročníka z VŠ.Zahynul tragicky po autonehode, ktorá sa stala v sobotu 4. augusta večer.Keď som mu bol včera na pohrebe, mal som slzy v očiach, lebo sa s nímprišlo rozlúčiť veľmi veľa ľudí. Martin bol proste zlatý človek. Bol diakonomrímskokatolíckej cirkvi a o rok by sa bol stal kňazom.
Potom, čo som bol po Veľkej noci na pohrebe mojej 21 ročnej kamarátkya včera 25 ročnému Martinovi, sa začínam viac zamýšľať nad hodnotou životaa nad možnosťou, že toho roku sa ešte ľudia môžu zísť na pohrebe hocikohoz nás. Dnes tu sme a zajtra tu už nemusíme byť, tak ako už nie jemedzi nami ani náš kamarát diakon Martin. Mnohí tomu ešte stále nemôžu uveriťa nesmierne ťažké to musí byť pre jeho rodinu. To nepochopí nikto, ibarodič, ktorý stratil svoje dieťa. Taký žiaľ sa ani nedá opísať.
Martinhavaroval v sobotu, kedy v katolíckom kalendári mal spomienku svätýJán Mária Vianney. Práve tento svätý kňaz bol Martinovým obľúbeným svätcomčíslo jedna a jeho život mu bol vzorom. Taktiež sa Martin často modlilruženec Božieho Milosrdenstva, ktorý sa katolícka cirkev modlí o 15.00.Martin nás definitívne opustil v pondelok práve o 15.00. Pred tounehodou bol Martin na spovedi, človek, ktorý aj tak konal oveľa oveľa viacdobra ako zla. Každý človek má nejaké chyby, ale Martin ich mal minimum.
Tietoa podobné krásne charakteristiky Martinovho života sa mohli spomenúť najeho pohrebe. Ale náš arcibiskup, ktorý viedol pohrebné obrady, využilprítomnosť veľkého počtu kňazov a väčšinu kázne venoval im. Vysvetľovalim, kto je to „mŕtvy kňaz“. Je to kňaz, ktorý robí málo pre svoju farnosťa diecézu, a najmä je to kňaz, ktorý odíde z kňazstva. Taký jevraj mŕtvy pre svoju diecézu, pre svoju farnosť i pre svoju rodinu.Dokonca, podľa arcibiskupa, rodičia takého človeka, ktorý odídez kňazstva, by boli radšej, keby naozaj umrel, ako by mal žiť naďalejv takom stave. No, podobnú hlúposť a drzosť som už dávno nepočul. Jeto ako keby niekto povedal napríklad, že starí dedovia patria do domovadôchodcov a nie do vedenia našich diecéz a arcidiecéz. Povedať napohrebnej kázni, že rodič by si radšej prial smrť svojho syna, ktorý odídez kňazstva, je absurdné a neľudské. Pripomína mi to stredoveké upaľovanie.Radšej smrť, ako čo len najmenší náznak slobody. Náznak tej slobodnej vôle,ktorú nám dal Boh. Poznám pár kňazov, ktorí odišli z kňazstva,a vôbec nemám pocit, že by si ich rodičia želali radšej ich smrť. Dôležitéje, že tí ľudia sú šťastní a slobodní.
Potejto duchaplnej prednáške kňazom spomenul arcibiskup troma slovami aj osobuMartina. Že to bol mladík veselý, komunikatívny a tretie slovo som už ajzabudol. Lebo v tej chvíli má človek slzy v očiach nielen zo stratydobrého priateľa, ale plače aj z toho, akí ľudia vedú katolícku cirkev naSlovensku.
Mnohoľudí poznalo Martina oveľa lepšie ako ja. Ale aj napriek tomu doplním tieslová, že bol veselý a komunikatívny, o moje spomienky na neho.Martin bol úžasný muž modlitby. V tom bol vzorom pre mnohých. Bol veľmiľudský. Veľa času, ktorý mohol stráviť oddychom, venoval práci s telesnepostihnutými. Bol úplne bezkonfliktný typ. Rozumel si s každým. Nikdy sanezaujímal o typy a značky áut, čo je obľúbená téma medzi kňazmi. Boljeden z najlepších kandidátov kňazstva, ktorých som poznal. Bezpochyby byto bol vynikajúci kňaz. Taký, akých je málo. A čo je najdôležitejšie,Martin mal veľmi dobrý vzťah s Bohom. Veľmi dobrý vzťah s Bohom.A ja verím, že sa už díva Bohu z tváre do tváre.
Každýz nás môže umrieť hocikedy. Aj dnes. Keď som na pohrebe myslel na to, že v tejtruhle som mohol ležať napríklad ja, až vtedy sa mi vtláčali do očí veľké slzy.Bol som vôbec užitočný pre tento svet? Hm, asi veľmi nie. Aké vzťahys ľuďmi by som tu zanechal? A najmä aký bol môj vzťah k môjmuživotu a k Bohu, v ktorého verím? Keď je „tam hore“ už ozajstnáspravodlivosť, ako by ma hodnotili? Robil som viac dobra, alebo viac zla?Nebojím sa smrti, lebo verím, že aj po smrti bude žiť moja duša. Aj keď pravduspozná každý až v okamihu svojej vlastnej smrti. No na druhej strane satrochu obávam, či si naozaj zaslúžim po smrti niečo dobré. Ale moja vieraneochabuje a Boh, ktorého milujem a ktorý miluje mňa, ma k sebeprivedie.
Martinasom stretol ešte minulý mesiac a vyrozprával som mu, čo ma trápia ako prežívam tieto dni. Odvtedy som ho nevidel, až včera som sas ním bol rozlúčiť. Dnes viem, že tie moje slová sú spolu s nímniekde pri Bohu. Verím, že Martinova duša je šťastná, že on už vie, aká jepravda, a že nemusíme plakať nad ním, ale sami nad sebou. Čoskoro pôjdemeza ním...
Martin,kamarát, odpočívaj v pokoji. Ostávaš naveky v našich srdciach. Všetciťa mali radi. Bol si zlatý človek, s veľkým srdcom a silnou vierou.Martin, dovidenia v nebi!
