Katka Knechtová spievav jednej svojej piesni: „O čo všetko sa dá prísť v ranných hmlách. Nato vôbec nemyslíš, kým to máš.“ Málokedy myslíme na to, že dnes máme napríkladsvoju posteľ a strechu nad hlavou, a zajtra to už nemusíme mať. Onoani nie je dobré neustále myslieť na možné katastrofy, a podobne. Alemyslím si, že my sme málo vďační za všetko, čo máme. Komu byť vďační? Možnorodičom, priateľom a iným dobrodincom. Škole, zamestnávateľovi, čikomukoľvek inému.
A čoiné „bežné veci“, ako napríklad zrak, sluch, možnosť hýbať rukamia nohami? Zajtra to už nemusíš mať. Síce ďalšia myšlienkas pesimistickým charakterom. Ale ako dobre sa zaspáva večers pocitom, že sa mi opäť nič vážne a zlé nestalo. Komu poďakovať?Veriaci človek poďakuje Bohu. A mal by ďakovať denne. Neveriaci povie, žeje to vec náhody, napríklad že ma dnes nezrazil nejaký opitý vodič. Možnoďakuje „náhode“, alebo klopká na drevo.
Súsituácie, ktoré rozhodujeme my, slobodnou vôľou a svojím rozhodnutím. Alesú situácie, ktoré sú riadené buď prírodnými zákonmi, alebo iným vonkajšímpričinením. Nie každý má večer posteľ, večeru, teplo. Hneď som si spomenul nadeti v Afrike. Ale nemusíme chodiť až do Afriky. Veľa ľudí nemá základnépodmienky pre život ani v našom meste.
Keďsom v modlitbe ďakoval Bohu za všetko, čo mám, hneď mi diabol vnukolotázky, ktoré by som akoby čítal z úst neveriacich ľudí: „A čos ľuďmi, čo sú na tom zle, čo ich napríklad dnes zrazilo auto, aleboprišli o zrak, alebo nemajú a dlho nebudú mať strechu nad hlavou?Týchto ľudí nemá Boh rád?“ Ťažko rozumom pochopiť Božiu taktiku. Ale nechcem satým vyhýbať odpovedi, alebo môjmu názoru. Podľa mojich skúseností, ľudia, ktorísú na tom materiálne zle, sú na tom lepšie duchovne. Zažil som to na Ukrajine,kde som videl veľkú chudobu, ale na druhej strane títo ľudia boli veľmipohostinní, milí a duchovne založení.
Jasi myslím, že Boh dá každému človeku spolu s utrpením aj silu zvládať totoutrpenie. Poznám ľudí slepých, aj ľudí na vozíčku, a majú toľko elánu,chuti a životnej energie, viac ako mnoho zdravých ľudí. Pretože títopostihnutí ľudia sú vďační za to, čo im ešte ostalo. A iný človek, žijúciv blahobyte, je na tom z iného pohľadu často oveľa horšie ako nejakýchudák. Materiálne hodnoty a dokonca ani zdravie nie sú tým prvoradým, čorobí človeka naozaj šťastného.
Človekanech netrápi otázka, prečo Boh koná tak alebo tak. Aj tak to nepochopí. Človeknech sa radšej pozrie sám do svojho vnútra, či za niektoré zlo náhodou nie jezodpovedný on sám. A tiež ako prispieva k celkovému dobruspoločnosti. Za hlad v Afrike, či inú materiálnu nespravodlivosť, nemusíbyť zodpovedný Boh, ale práve človek. Kto z nás pochopí, čo jev Božích očiach dobré a čo zlé?
Vedieťrozlišovať medzi dobrom a zlom sa musíme naučiť už v maličkostiach,a ak vieme nájsť to dobro, treba za neho poďakovať. Vďačnosť je jedným zozákladov pri budovaní dobrých vzťahov, a to nielen medzi ľuďmi, ale preveriaceho človeka aj vo vzťahu k Bohu.
