Príbeh sa odohral 26.12.2004 naletisku v Dubline. V to ráno som sa prebudil vo svojej izbe,v írskom byte, po Vianočnom dni, ktorý som po prvý krát prežil mimoSlovenska. V Dubline som mal dobrú prácu, dokonca sa mi podarilo vybaviťsi počas sviatkov voľno na jedenásť dní. Tak som sa rozhodol na deväť dnívycestovať. Smer Portugalsko a stretnutie Taizé v Lisabone. Zbalilsom všetky potrebné veci, do veľkého vaku spacák a ostatné veci, a domalého vaku, ktorý som nosil denne do práce, ostatné drobnosti. Šiel som eštena omšu o 12.00 a potom na letisko. Lietadlo do Madridu, kde som malprestúpiť na autobus do Lisabonu, mi letelo o 16.15.
Poprvý krát som sám letel v januári 1997 do Izraela. Sám si vybavovať všetkyformality na letisku, nestratiť sa a na nič nezabudnúť. Odvtedy som už tohonalietal dosť. No 26.12.2004 som na niečo zabudol. Zabudol som si skontrolovaťpríručnú batožinu, čiže ten malý vak, ktorý som denne používal v Dubline.Po tom, ako som odovzdal veľký batoh na check-in, prešiel som s pasomk osobnej prehliadke. Príručná batožina prešla prístrojom a pracovníkpolície ju ihneď dal bokom, a zavolal kolegu. A tu to začalo.
Ozbrojenýpolicajt sa ma pýtal, či tam nemám niečo, čo nie je povolené. A začalmenovať veci, a medzi nimi knife. Nôž. Vtedy som si spomenul, že ja blbecsom tam vhodil malý nôž s otváračom na konzervy. Kvôli tomu otváraču.Policajt mi prikázal prstom ukázať, že kde je. Ukázal som na bočné vrecko vakua on ho vytiahol von. Hneď sa opýtal, či tam nemám iný nôž. Ja sompresvedčivo povedal, že NIE. V tom pristúpili ku mne ďalší policajti,vzali vak, aj mňa, do malej miestnosti, kde bol iba stôl a stolička. Muselsom sa úplne vyzliecť a oni medzi tým vysypali všetko z môjho vaku.Keď som si vtedy povedal, že „ja blbec“, tak teraz som nemal slov. Zabudol som,že v tom vaku som denne nosil svoj veľký zatvárací nôž, ktorý som doma naSlovensku nosil iba do lesa a na opekačky. Ale tu mi bol praktický prikrájaní všetkého možného.
V tejchvíli sa začal výsluch, ktorý bol ako rýchlo-kurz angličtiny. Pýtali sa všetcinaraz, tuším boli štyria. Prvá otázka: „Who are you?“ Ten čo sa pýtal, pozeralpráve do môjho pasu, kde videl pečiatky a víza z Izraela, z roku1997, potom arabské pečiatky z roku 1998, ukrajinské víza písanév azbuke, z roku 2002. Jeho kolega hovoril priamo k veci.Povedal mi, že to nie je nôž, ale dĺžka čepele ho zaraďuje medzi zbrane. Zanosenie zbrane je vraj tri mesiace väzenie a za pokus prejsť zo zbraňou dolietadla to môže byť oveľa viac. Preto čakal poriadne vysvetlenie. Ja somvysypal zo seba celú moju vtedajšiu slovnú zásobu anglického jazyka, a zakaždou druhou vetou som povedal „I´m sorry.“ Aj tak sa mi už pomaly rozpadávalmôj portugalský sen. Medzitým na mňa padali otázky o tom, že prečo somv Írsku, odkedy som tu, dokedy tu plánujem zostať, kde pracujem, kamvlastne letím, atď. Povedal som, že letím do Madridu a odtiaľ idem doLisabonu na jednu kresťanskú akciu. Policajt, ktorý držal môj pas, začalhovoriť niečo o terorizme, o Madride, o teroristoch,a odišiel aj s mojím pasom niekam preč. Medzitým môj „kurzangličtiny“ pokračoval. Otázka, odpoveď. Keď sa ich kolega vrátil, povedal mi,že mám veľké šťastie, že moje meno nefiguruje v žiadnom medzinárodnomzozname hľadaných ľudí a že vraj som nemal ešte žiaden priestupok naletiskách. Povedal, že v tých zoznamoch sú aj teroristi, a že trestompre mňa bude, že ma zapíšu do týchto medzinárodných zoznamov, aj pre ostatnéletiská. A vraj keď sa mi hocikde na svete stane niečo podobné, väzenie maneminie. Tak som to podpísal, zbalil som si príručný vak a stihol som ajGuinness a whiskey v bare, na ukľudnenie.
Keďsom vystúpil v Madride, v duchu som si vravel: „Všetci pozor,prichádza terorista.“ Napriek tomu som na to rýchlo zabudol a prežil somkrásnych sedem dní v Portugalsku, kde bolo + 25 stupňov, aj napriek tomu,že bol december a január. Potom som si stihol pozrieť aj Madrid, centrum,futbalový štadión Realu Madrid a iné zaujímavé atrakcie. Po prílete naspäťna Dublinské letisko sme prechádzali pasovou kontrolou. Všetci prešli bezzdržania, ale keď uvideli môj pas, pýtali sa ma, už iní policajti, ale presnetie isté otázky, že kto som, prečo som v Írsku, odkedy som v Írsku,dokedy plánujem zostať v Írsku, kde pracujem, atď. Po tom, ako som slušneodpovedal a mohol prejsť ďalej, povedal som si, že asi som predsa lenterorista.
Odtejto udalosti som využil letisko v Dubline asi desať krát, už bezproblémov. Už mám aj nový pas. No, človek si musí dávať v živote pozor,aby náhodou nevymenil slnečné pobrežie Atlantiku za tmavú väzenskú celu. Preto,keď ste aj skúsení cestovatelia, nezabúdajte na základné pravidlá pricestovaní, najmä lietadlami. A pozor na teroristov!
