Začiatkomtohto roku som strávil niekoľko dní v Írsku, ktoré je často krát nazývané„zelený ostrov“. Tento názov je celkom výstižný, lebo Írsko je naozaj ostrovpokrytý úžasnou zelenou trávou, ktorá je vďaka častým dažďom nielen neustálezelená, ale aj mohutná, takže pôsobí ako veľmi hrubý, mäkký a príjemnýkoberec.
Írsko pre mňanebola až taká nová krajina, keďže som tu v nie tak dávnej dobe strávilspolu 14 mesiacov. Preto som aj teraz vedel, na ktoré miesta sa chcem ísť znovupozrieť. V jeden deň som sa vybral do malého rybárskeho prístavu neďalekoDublinu. Len čo som vystúpil z nie najčistejšieho poschodového autobusu,omráčil ma ten perfektný chladný slaný morský vánok a bolo počuť lenprenikavý škrekot čajok. Aj keď slovo „škrekot“ sa mi nepáči, akoby urážaltieto krásne lietajúce lovkyne. No nemôžem to ani nazvať „spev vtákov“. Každopádnečajky patria neodmysliteľne k moru.
Prechádzal somsa s foťákom v ruke, ale aj keď fotenie je moja veľká záľuba, rýchlosom zistil, že všetku tú krásu a celú túto atmosféru nemožno zachytiťfotoaparátom ani kamerou. Tak som dýchal a počúval a premýšľal. Každávlna, ktorá sa priblížila ku kameňom na pobreží a potom sa stiahla späť,pripomínala mi nádych a výdych, akoby to more bolo naozaj živé. Stál somtam sám, keď tu zrazu prišli ku mne traja psi, nejakí miestni a celý časna mňa zazerali. Povedal som si: „Pes psa pozná“ a najbližšie dve hodinysom sa ich nevedel zbaviť. Ešte že sa správali slušne ako britskí gentlemani.
Presunuli smesa všetci štyria priamo do malého prístavu k rybárskym lodiam. Blížil sauž večer, väčšina rybárov už mala svoju dennú prácu za sebou. Posledný rybáropustil svoju loď, nasadol na bicykel a odišiel, zrejme niekam do pubu nawhiskey. Čajkami sa to tu len tak hemžilo, ale psom to nevadilo, tí zameralisvoje pohľady do vody, kde plávali dva tulene. Vtedy som zistil, že oči tuleňasú takmer také isté ako oči psa. Najmä keď prosebne pýtajú jedlo. Ešteže rybárinie sú až takí poriadkumilovní a nechali na zemi štyri celé rybya niekoľko odrezaných hláv a chvostov. Dávno som už nedržalv ruke živú rybu. Síce tieto už asi živé neboli. Tak som všetku tútorybacinu pekne hádzal do vody, niečo pre tulene, niečo pre čajky. Psi nechcelinič.
V tejtozostave s tromi psami, dvomi tuleňmi a desiatkami čajok som počkal aždo západu slnka. Najväčším blahom bol pre mňa stále ten príjemný morský vzduch.Šum mora, škrek čajok a občasné zaštekanie psov sa zladili do prekrásnejsymfónie, ktorú som si mohol vychutnávať úplne sám. Vo vrecku som našiel nejakýkeks, tak som ho začal jesť. Až vtedy som pocítil, že mám ústa plné soli. Taksom si povedal, že asi už toho morského vzduchu stačilo. A keďže ma užopustili aj tulene, aj psi (možno všetci majú niekde nejakú tú svoju whiskey),odišiel som aj ja na zástavku autobusu, počkal som si na nie najčistejšíposchodový autobus a vrátil som sa naspäť do civilizácie.
